Tenebrae 21. kapitola Triumphus 2/3

 pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka: kapitola opravená

Máme tu teda takýto pokus o obnovenie tejto poviedky, aj keď neberte to príliš vážne, je to pomerne zvláštna poviedka a po prečítaní z nej mám zmiešané pocity, ale keďže som dokončila korektúru zvyšných kapitol mám pre vás aj kapitolu novú.
 

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

venované Lilith.

***

Azkaban

(rovnaký čas...)

Remus Lupin sedel pri malom okienku v špinavej cele. Nohy mal pokrčené, hlavu zvrátenú jemne dozadu kvôli reťazi, ktorá mu väznila krk. Podarilo sa mu prežiť útok Temného pána na sídlo rádu, ale dalo by sa povedať, že v súčasnej dobe nebol nadšený tým, že sa mu dostalo toho privilégia.

Hlavne preto, lebo vo svojej malej cele sa netlačil sám, bola s ním aj Tonksová. Sedela pri ňom a menila veľkosť svojho nosa tak, ako počas tých mnohých stretnutí, keď chcela rozveseliť mládež.

Pochopil, že oni ju odtiaľ neodvedú ani počas splnu, zrejme im myšlienka na to, ako ju sám roztrhá prinášala zvrátenú radosť, nemal na výber, musel urobiť to, čo bolo potrebné na to, aby jej zachránil život. Uhryzol ju, aj keď niečo také nikdy neplánoval urobiť, nebolo inej voľby, ako vlčica nebola preňho nebezpečná, jej prítomnosť ho upokojovala a zvyčajne neskončil ani s toľkými zraneniami. No aj tak si to stále vyčítal, hlavne po včerajšej noci, keď mu oznámila to... A on sa z toho vzhľadom na situáciu nemohol tešiť.

„Remus, myslíš, že Harry, že on ... po nás napokon príde?“ položila mu tú otázku už najmenej tisíckrát a on vždy odpovedal rovnako: „Áno, príde, je to naša jediná nádej. Aj Dumbledore to vždy tvrdil.“

Pritisla si ruky bližšie k telu a hľadela naňho pohľadom, ktorý mu trhal srdce. Prítomnosť dementorov na ňu už začala pôsobiť, no bránila sa proti nim svojským spôsobom. Niekoľkokrát videl, ako na seba prevzala ich podobu, a oni zmätení týmto náhlym úkazom cúvali od dverí.

Pohladila svoje brucho, celkom nenápadne a on sa zachvel. Neposkytnú jej tu žiadnu pomoc, nedajú jej ani viac jedla ak... Rád by sa vzdal polovice svojho prídelu, ale vlk by to niesol veľmi ťažko a bol by agresívnejší aj k nej, nevedel čo má robiť, po prvý raz mal pocit, akoby sa všetko zrútilo... A neostala žiadne nádej.

„Pre Dumbledora bolo všetko jednoduchšie...“

Odhrnula si zlepené vlasy z tváre a opäť uprela pohľad na dvere. Bol za nimi stále ten istý chlad.

„Aj Divooký to vravel, vždy vravel, že preňho to bolo iné...“

Z vedľajšej cely opäť zaznieval krik.

„Nie, pavúky! Nie!“

Ronov hlas sa rozliehal po chodbe, no ani jeden z nich si to nevšímal, nebolo vhodné na seba pútať pozornosť.

„Meno pre nášho syna... aké meno by sa ti páčilo...“ náhle zmenila tému, keď cítila ako chlad silnie.

Natiahol sa po jej ruke a pevne ju zovrel.

Dementori sa blížili. Ich chladné prsty sa dotýkali stien... Nová duša pre nich bola lákadlom.

„Zdá sa, že opäť musím...“

Prikývol a pustil ju.

Zmenila sa na jedného z nich, a oni sa opäť stiahli, neschopní pochopiť ako je to možné...

***

Lili Potterová ležala na úzkom slamníku. Kolená mala pritisnuté k bruchu a obe ruky ponorené do svojich dlhých vlasov.

Bola tam, keď Severus Snape zomrel, dívala sa naňho a mala z toho zmiešané pocity. Jej priateľ odišiel, a už viac ho neuvidí, no zároveň jej povedali aj to, čo urobil s Harrym. Zato ho nenávidela, a všetky tie pocity v tejto klietke plnej dementorov len enormne narastali. Počas tých mesiacov ju pripravili o všetky šťastné spomienky s Jamesom, v ich prítomnosti najčastejšie videla len Voldemorta a seba, ako naňho kričí a prosí ho, aby nechal jej syna žiť.

Premenila sa do nenávidenej hadej podoby, aby to všetko dokázala zvládnuť. Stiahla sa hlbšie pod slamník a pokúšala sa uzatvoriť v sebe všetko, čím bola, schovať to hlboko tak, aby to nenašli.

A zanechať  im len prázdnotu, z ktorej sa bytosti ako oni nemôžu nikdy nasýtiť. Jej nahnevaný sykot ich hnal ďalej k iným celám a ona si konečne mohla oddýchnuť a zavrieť oči bez strachu, že bude nimi aj naďalej prenasledovaná, aspoň na pár hodín, bola jej myseľ jednoduchá a pocity potlačené do úzadia.

Už ani nedúfala v to, že jej syn ju zachráni. Nemalo sa to stať takto, všetko sa až priveľmi skomplikovalo.

Nemala prísť sem, späť do sveta ľudí, za to museli už mnohí zaplatiť, mágia so sebou vždy niesla riziká hlavne takáto forma.

***

Sídlo Temného pána

Čiernovlasý mladík len pomaly nadobúdal vedomie. Mal pocit, akoby sa nachádzal na dne zakázaného jazera, hlboko na miestach, z ktorých nedokázal dosiahnuť na hladinu, tam vonku bol skutočný svet a on počul hlasy, videl tváre, ale zo svojej pozície bol od nich vzdialený. Postavil medzi seba a nich stenu, ktorá ho chránila pred všetkým, čo by mu mohlo ublížiť.

No počas tej noci, ho niečo prinútilo vyplávať na povrch, a dotknúť sa hladiny. Prudko sa nadychoval, cítil ako sa mu hruď dvíha a klesá tak rýchlo, tak bolestivo...zovretie dlhých prstov náhle zosilnelo.

„Prečo nespíš, Harry?“ oslovil ho ten hlas.

A potom naňho padli všetky tie spomienky, aj to, čo sa mu naposledy stalo počas smrťožrútskej oslavy, už vedel, že tam len tak sedel, zmietal sa a kričal a smrťožrúti sa z neho smiali, nikto sa ho ani len nedotkol, Temný pán ovládol jeho myseľ a mohol mu vsugerovať čokoľvek len chcel, kruto sa s ním pohrával... A on sa celé tie mesiace spamätával z tej poslednej rany, z toho, že si myslel, že sa oddal všetkým, ako nejaký... Nechcel si to ani len predstavovať, čo to preňho znamenalo.

Neodpovedal, len sa díval do očí svojho nepriateľa, sledoval jeho bledé telo, ktoré sa ovíjalo okolo toho jeho, bol uložený pri ňom a nedokázal uniknúť z pevného zovretia.

„Nemôžem už viac spať...“ povedal popravde.

„To ma neprekvapuje,“ ruka Temného pána prešla po chlapcovej hrudi, ten bolestivý dotyk ho naplnil obavami.

„Dnes je tá noc, Harry, tá noc, keď rozhodneme o tom, kto bude popravený ako prvý...“ pošepol mu zlomyseľne.

Celý stuhol, telom mu prešlo bolestné chvenie, chcel ho udrieť, chcel ho zabiť, ale nedokázal sa ani len pohnúť.

„Dovolím ti vybrať jedného väzňa... Povedz jedno meno...“

„Nie!“

Pánove ústa sa vykrivili do jedného z tých zvrátených úsmevov.

„Ak nepovieš jedno meno zomrú všetci, Lupin, Tonksová, Weasleyovci... Jedno meno, Harry, len jedno meno...“

„A tí ostatní budú žiť?“

„Áno, budú...“

„Ako dlho?“

„Tak dlho, ako to mne bude vyhovovať.“

Cítil ako ho celého začína ovládať hnev, had v ňom sa túžil prejaviť, ale jeho myseľ bola úplne pod kontrolou, cítil ako mu uniká pomedzi prsty.

„Mal by si vedieť, že tam trpia, nie je jednoduché  žiť s dementormi, neustále, v malých celách... Bude to pre nich ako vyslobodenie...“

„Uzavrime dohodu.“

Temný pán naňho zrazu hľadel s omnoho väčším záujmom.

„Všetko, čo mi môžeš ponúknuť, si mám možnosť kedykoľvek vziať...“ opäť ho pohladil po hrudi.

„Nie, všetko nie...“

Vošiel rukou do jeho vlasov a surovo mu za ne potiahol.

„Naozaj? Tak to ma zaujíma, čo také si nemôžem vziať?“

„Časť tvojej duše. Má ju temná sila. Ona si ju vzala, keď si sa jej vzdal. Povedala mi to, a je ochotná ti tú časť vrátiť, bude späť vo mne, ak to dovolím...“

„To by si dovolil?“ zaujímal sa.

„Áno, ak je to jediná možnosť ako ich zachrániť.“

„Ty ich nezachraňuješ, Harry,“ namietol Voldemort.

„Si k nim krutý, keď ich nútiš k takému životu.“

„Je to moje rozhodnutie!“ 

„Tak dobre, Horcrux sa vráti do teba, ale za mojich podmienok, a po opatrení, ktoré urobím.“

Prikývol.

Temný pán ho pohladil po líci.

„Prežijú zvyšok života v Azkabane. Ani jeden z nich ti za to nepoďakuje. Dovtedy radšej ostaň pod hladinou, musím sa na to všetko dôkladne pripraviť.“

Cítil ako klesá späť do temnoty, v ktorej nič nepociťoval.