pár: HP/LV
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: opravená časť (po dokončení poviedky prejde korektúrou, kedysi som sľúbila pdf tak bude aj to...)
Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán
poznámka: opravená časť (po dokončení poviedky prejde korektúrou, kedysi som sľúbila pdf tak bude aj to...)
Máme
tu teda takýto pokus o obnovenie tejto poviedky, aj keď neberte to
príliš vážne, je to pomerne zvláštna poviedka a po prečítaní z nej mám
zmiešané pocity, ale keďže som dokončila korektúru zvyšných kapitol mám
pre vás aj kapitolu novú.
Hodnotenie
venované Lilith.
§§§
Skrútil sa do klbka a jednom
z vyhriatych kameňov.
Zo svojho bezpečného miesta pozoroval okolie, sledoval
dievča, ktoré v kotlíku niečo pripravovalo.
Nikdy nebýval dobrým študentom, čo sa týkalo
elixírov, no keď videl ako zdvihla nôž a spôsobila si na ruke ranu, aby
mohla svoju krv použiť v tom odvare, nepochyboval o tom, že to čo
pripravuje sa bytostne týka čiernej mágie.
Bola to žiačka toho nekromanta, ktorý spôsobil
také veľké škody v sídle Fénixovho rádu.
Väčšina jeho žiakov už bola späť v škole, ale
Stylus ešte na nejaký čas prijímal pohostinnosť Temného pána.
A dievča ostalo pri ňom, chránené tým, že
k nemu patrilo sa voľne pohybovalo po celom hrade.
Harry opustil bezpečie svojej hadej podoby,
a keď usúdil, že elixír ani ju nijako vážne neohrozí, pristúpil
k nej. Matne si spomínal, že sa volá Adriana, alebo nejako podobne, no to
práve teraz nebolo dôležité. Potreboval niekoho s kým by sa mohol
pozhovárať, niekoho kto by bol aspoň jeho rovesníkom, a toto dievča
spĺňalo všetky predpoklady.
„Čo to pripravuješ?“ opýtal sa.
„Môj majster potrebuje jeden z tých
obnovujúcich elixírov, kvôli obnove poškodenej pokožky, na istých miestach...“
tak trochu očervenela a na chvíľu od neho odvrátila zrak.
„Takže sa chystáš, preňho obetovať ruku?“
„Nie, táto verzia je miernejšia, stačí len krv
niekoho s kým zdieľa určité puto...“ zamumlala ešte omnoho tichším hlasom.
Kotlík bol veľký ako ten, do ktorého vtedy vhodili
Voldemorta, preto bolo viac než isté, že aj Stylus sa zrejme pôjde dovnútra
okúpať.
„A aké sú ostatné prísady?“
Adriana vrhla pohľad na tácku plnú ťažko
definovateľných a nie príliš vábne vyzerajúcich prísad.
„Klasický základ...“ vyhlásila neurčito.
„Aha. Takže ty si dobrá aj v elixíroch? Mne
nikdy nešli...“
Pomyslel si, že možno by bolo dobré ju získať na
svoju stranu, no táto myšlienka sa rodila len veľmi pomaly a dával si
veľký pozor, aby to vyznievalo skôr dvojznačne pre prípad, že by sa Temný pán
potuloval v jeho myšlienkach, no do takej hĺbky, ich práve teraz zrejme
neskúmal, lebo neprišiel žiadny trest ani mätúce vidiny.
„Snažím sa, ale sú aj lepší, ja som skôr
priemerná...“ nervózne siahla po tácke, vzala z nej niečo čo vyzeralo ako
zhnité ovocie a vhodila to do kotlíka.
„Chceš mi pomôcť?“
„Neviem, či by som mal... Nerád by som niečo
pokazil...“
„Len sa pozri na toto, je to rastlina známa
ako...“ chytila ho za ruku a priložila mu ju k akémusi kvetu, ktorý
v tej kope pôsobil zrejme najneškodnejšie.
Mal pocit, akoby celý svet náhle zastal, akoby sa
časť z neho bezpečne oddelila, od jeho tela a on letel kamsi vysoko.
Pričom jeho telo stále ostávalo na tom istom
mieste a automaticky sa hýbalo. Navonok to vyzeralo, akoby mu Adriana
rozprávala o tom kvete a ukazovala mu, akoby sa tie jemné lístky majú
rozdrviť...
Odtiahla ruku od tej jeho a vložila mu do rúk
akýsi nástroj, s ktorým ich mal opatrne oddeliť od stonky.
Jeho telo to robilo, pomaly a systematicky
a on zatiaľ stúpal kamsi ďaleko.
„Čo
sa to deje?“
„Chcela
som, aby si za mnou prišiel, už nejaký čas sa o to snažím, ale až dnes si
sa dostal bližšie ku mne. To je technika oddeľovania... Jedna z techník
obrany mysle, pred odpočúvaním zvonka... Nenápadná, ale účinná...“
„Kto
vlastne si?“
„Počul
si predsa o poslednom špiónovi rádu, nikdy nebol odhalený...“
„Si
to ty?“ neveriacky zopakoval Harry.
„Ale
to si mi nemala povedať, on to zistí a zabije ťa...“
„Nič
nezistí, keď prerušíme kontakt, v tvojej mysli neostanú informácie, ktoré
by mi mohli ublížiť... Ani nebudeš tak celkom presne vedieť, o čom sme
hovorili...“
„Tak
prečo potom...“
„Prepáč,
Harry, ale nemáme dosť času sa tým práve teraz zaoberať... Chceš, aby som ti
pomohla utiecť, skôr než odtiaľto odídem s mojím majstrom?“
„Prečo
by som ti mal uveriť? Bola si predsa pri útoku na Fénixov rád a ty si...
žiačka toho... Povedali predsa, že špión je v blízkom kruhu...“
„Povedali
to len preto, aby odpútali pozornosť odo mňa... Severus Snape tvrdil, že bude
lepšie, ak si všetci budú myslieť, že špiónom je niekto z kruhu
smrťožrútov... Moja rodina doplatila na to, že boli na nesprávnom čase, na
nesprávnom mieste, a on Temný pán ich zabil počas svojich ciest, Stylus
s tým nemá nič spoločné, on nevie, čo vlastne robím a nesmie sa to
nikdy dozvedieť... Nemôžem ti poskytnúť žiadny dôkaz, je to príliš nebezpečné, no
ak budeš súhlasiť, podarí sa ti dostať z hradu, približne o mesiac,
nič viac ti sľúbiť nemôžem... A čo sa týka toho útoku, bola to vec len
medzi Temný pánom a Stylusom, ani vyššie postavení smrťožrúti to do
poslednej chvíle nevedeli, dozvedela som sa o tom, až keď mi môj majster
prikázal, aby som sa obliekla a šla s ním...“
