24. kapitola Indolentia 2/3

 pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...
varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka:  opravená časť 

Máme tu teda takýto pokus o obnovenie tejto poviedky, aj keď neberte to príliš vážne, je to pomerne zvláštna poviedka a po prečítaní z nej mám zmiešané pocity, ale keďže som dokončila korektúru zvyšných kapitol mám pre vás aj kapitolu novú.
 

Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

 venované Lilith.

„Dovolím ti posledné dva dni stráviť v ľudskej podobe, môžeš sa aj pozhovárať so svojimi priateľmi...“ povedal mu Temný pán, keď počas nasledujúceho rána obaja sedeli pri raňajkách, tentoraz už súkromných, pri menšom stole, v druhej izbe, ktorá bola súčasťou Slizolinových komnát.

Harry sa pokúšal nemyslieť na tú noc, ktorá bola opäť viac než uspokojivá, a mienil  sa sústrediť na svoje raňajky. No nebolo to vôbec jednoduché, pretože na sebe stále cítil Voldemortov pohľad. A bál sa k nemu zdvihnúť zrak, aby náhodou nevytušil to, na čo sa tak intenzívne snaží nemyslieť.

„Ďakujem,“ zamumlal spokojne, aj keď nevedel, či mu ešte nejakí priatelia ostali.

„Môžem ísť do Veľkej siene?“

Temný pán prikývol.

„No nepôjdeš tam bez ochrany,“  vyčaroval okolo neho štít, na chvíľu mal pocit, akoby bolo jeho telo do niečoho ponorené, no potom sa ten pocit rozplynul a on cítil len zvláštnu ľahkosť.

„Chcel by som...“

„Áno, Harry?“ opýtal sa zhovievavo.

„Ja bol by som rád, keby si mi dovolil nosiť opäť môj prútik... Cítim sa bez neho zvláštne, takmer akoby som nebol čarodejníkom.“

„Rozumiem tvojim obavám, Harry...“ povedal Temný pán a na chvíľu odsunul svoj tanier nabok.

„Prútik ti bude vrátený, ale dávaj si dobrý pozor, na to, aby si nezneužil dôveru, ktorú do teba vkladám, moje ochranné kúzlo by ťa mohlo nemilo prekvapiť, ak by si sa odvážil urobiť niečo, povedzme, že zbytočne hrdinské.“

Harry cítil ako sa ochranné kúzlo na chvíľu okolo neho zovrelo pevnejšie, nemohol sa hýbať, celé jeho telo zmeravelo. 

Trvalo to len krátko, ale on aj tak pocítil tú drvivú silu surovej mágie.

„Neurobím nič, čo by ťa mohlo znepokojiť. Ale budem sa brániť, ak by sa niekto pokúsil na mňa zaútočiť,“ povedal, keď to kúzlo ovíjajúce sa okolo neho dovolilo.

Temný pán prikývol.

„To je pochopiteľné. Proti tomu nemám žiadne námietky.“

Voldemort zavolal jedného zo smrťožrútov, ktorí mali na starosti bezpečný priebeh návštevy, a čoskoro mal Harry už vo vrecku svoj prútik. Mal pocit, akoby po dlhom čase bolo všetko v úplnom poriadku.

„Tak ja už pôjdem, kým nezačne vyučovanie...“

Harry vstal, a chystal sa využiť dobrú náladu, ktorú Temný pán nepochybne mal, a trochu sa túlať po škole.

„Ešte chvíľu počkaj, chcem ti niečo navrhnúť.“

Harry sa obrátil späť k nemu. Tak trochu zaskočený tým, čo od neho ešte môže chcieť potom, ako mu tak láskavo povolil voľný pohyb po škole.

„Staň sa mojím skutočným partnerom, Harry... Viem, že raz som ti navrhol, aby sme spolu dokázali veľké veci a ty si odmietol, ale tentoraz je to iné... Medzi nami je niečo, viac než obyčajné spojenie, Harry...“

„Čo presne myslíš tým, aby som sa stal tvojím skutočným partnerom, Tom?“

Temný pán sa mierne zarazil, keď od neho počul to meno, aj keď to povolil profesorom, zjavne nebol nadšený tým, že ho tak začal nazývať aj jeho milenec.

„Mnohé výhody pre teba, pre mňa a v neposlednom rade aj pre celé čarodejnícke spoločenstvo.“

Bol z toho natoľko prekvapený, že chvíľu nedokázal urobiť nič iné len naňho šokovane hľadieť.

Keď sa mu hlas opäť vrátil povedal: „Prečo? Prečo mi niečo také ponúkaš, keď ma aj naďalej môžeš držať ako väzňa?“

„Pretože práve to si neželám. Možno v tomto som podobný svojej matke, ani pre ňu to nebolo to pravé a ja  mám na to rovnaký názor. Je veľký rozdiel medzi skutočným vzťahom a vynúteným... Počas tých našich nocí, keď sme skutočne spolu, je viac než očividné, čo by malo prevažovať, obom by nám to vyhovovalo, musíš si priznať, že nie sme až takí odlišní a v mnohých oblastiach by sme si mohli veľmi dobre rozumieť.“

Harrymu bolo viac než jasné, že čo sa týka postele, a vzájomnej príťažlivosti musí súhlasiť, ale to ostatné, pochyboval o tom, že by niečo také dokázal skutočne prijať, od vraha svojich rodičov, od muža, ktorý vyvolal vojnu v čarodejníckom svete a pripravil mnohých ľudí o rodinu a bezpečie len kvôli čistej krvi, ktorú on sám nepovažoval za hodnú toľkej pozornosti.

„Nemôžem byť tvojím skutočným partnerom, Tom. Nie je to možné, vieš, že jedinou cestou pre nás dvoch je...“

„To proroctvo, Harry?“

„Naozaj si myslíš, že teraz už na tom záleží, že ešte niekedy urobím takú chybu, ako som urobil vtedy? Nie, proroctvo je nepodstatné a nikdy nemalo hlbší význam než ten, aký som mu pripísal. Nespoliehaj sa naňho, je to len v našich rukách v tvojich a v mojich.“

Temný pán to pochopil, Harry nevedel, či je to preňho dobré alebo nie, ale hadia časť z neho, tá, ktorá bola darom od temnej sily, nad tým začínala uvažovať, aj proti jeho vôli.

„Dám ti čas, aby si nad tým pouvažoval a neskôr to preberieme detailnejšie, teraz už choď za svojimi spolužiakmi.“

Harry len prikývol a konečne opustil izby Temného pána.

Pocítil bolesť, keď konečne vyšiel na chodbu, pripisoval to tomu tzv. ochrannému kúzlu, neuvedomil si, že temná sila zareagovala na návrh Voldemorta skôr než on, a vrátila mu niečo, čo sa tak dlho snažila ukrývať.

2/3

Prechádzal chodbami, ktoré boli plné študentov, niektorí z nich sa náhlili na hodiny, no boli tu aj takí, ktorí len postávali v hlúčikoch a o niečom sa zhovárali. No ako náhle sa objavil na chodbe, všetky pohľady sa okamžite upreli naňho, nervózny šepot ho sprevádzal všade, kam sa pohol.

„To je on?“

„Nevedel som, že je tu!“

„Priviedol ho sem... Neuveriteľné!“ zovšadiaľ zaznievali rôzne reakcie, niektoré z nich prezrádzali zvedavosť, iné počiatok nevraživosti.

„Ahoj, Harry...“ známy hlas, ho prinútil zastaviť sa on, si uvedomil, že mu pozdravil Neville. On jediný vystúpil spomedzi všetkých. A za ním tak trochu neistým krokom mierila aj Luna.

„Ahojte,“ hlesol potichu.

„Harry, nevedela som, že si tu...“ Luna si ho zamyslene obzerala.

„Máte chvíľu čas, ja som len chcel...“ zrazu nevedel, čo by im mal povedať, v hlave mu stále víril návrh Temného pána a všetky tie pohľady, naňho účinkovali viac než kedykoľvek predtým.

„Pre teba máme čas vždy,“ odvetila Luna.

„Ak máte hodinu tak ja počkám...“

„Nie, nemáme. Potom, ako včera tvoj... teda Temný pán poslal preč Carrowa, ešte stále nebolo určené, kto nás bude učiť jeho predmet. Ani kto prevezme riaditeľovo miesto, odišla aj jeho sestra, preto máme aj nasledujúcu dvojhodinovku voľnú. Povedal ti o tom niečo?“

„Nie, nič.“

„Tak si poďme niekam sadnúť, tu je až príliš veľa ľudí,“ nervózne navrhol Neville.

„Rád by som ťa pozval do našej klubovne, Harry, ale vieš, totiž...“

„Chápem, že to nemôžeš urobiť...“ bolo mu jasné, že tam viac už nezíska prístup, bolo to zvláštne, prísť na Rokfort a zrazu nikam nepatriť, stále sa z toho ešte len spamätával.

Napokon sa im podarilo nájsť vhodné miesto, na jednej z bočných chodieb, kde by ich nemal nikto vyrušovať.

„Verím ti, Harry, nech je to akokoľvek, so mnou vždy môžeš počítať...“ povedala mu Luna.

„Ja viem, čo si ľudia myslia, Harry, ale ty a on... skrátka to nemôže byť tak ako je to prezentované navonok. Nepatríš k nemu, však?“

Harry na pár sekúnd zaváhal, kým poskytol svojmu kamarátovi odpoveď.

„Neviem, kam patrím Neville, naši ľudia mi už zrejme nebudú veriť. Potom všetkom, čo sa stalo...“ a skôr než tomu stihol zabrániť sa pristihol pritom, ako im zrazu hovorí všetko, o manipuláciách, Snapových pokusoch, o jeho druhom detstve a počiatočnom zmätku, aj o svojej matke, ktorá bola teraz späť, (a dúfal, že je v bezpečí spolu s ostatnými). Povedal im aj o tom, aký návrh mu Temný pán dal. A očakával, že ho kvôli tomu budú okamžite odsudzovať, no oni si len vymenili mierne znepokojené pohľady.

Neville povedal. „No páni, tak on ti naozaj navrhol niečo také? To by som od neho nečakal...“

„Veď-vieš-kto si asi začína uvedomovať to, že bez teba bez tvojej pomoci sa mu nepodarí udržať si pod kontrolou čarodejnícky svet. Vieš, Harry, aj keď je tvoja účasť na tom všetkom teraz neistá, stačí len jediné slovo, jediný dôkaz, že si s vami a jeho moc by mohla byť ohrozená...“

Vyslovila toho, čo aj on v duchu považoval za ten pravý dôvod náhleho záujmu so strany svojho milenca.

„Ak sa rozhodneš bojovať, pôjdeme s tebou a nie len my dvaja...“ pošepla mu omnoho tichším hlasom.

Napriek pochybnostiam si uvedomoval, že ešte stále môže všetkých presvedčiť o tom, že ešte ani zďaleka neskončili všetky boje, mohol by sa pokúsiť o to, čo sa im naposledy nepodarilo.

Mal pocit, akoby mu vrátili nádej, akoby bol opäť samým sebou, prchavé okamžiky šťastia v posteli s tým mužom, neboli skutočné, bola to len ďalšia manipulácia, ďalšia hra podobná tým, ktoré naňho skúšal predtým.

No Harry vedel, že to ani zďaleka nebude také jednoduché, predtým mal na výber, ale teraz má v sebe Temnú silu, ktorá je nepredvídateľná a niečo mu urobila, nevedel čo presne, ale tušil, že to nebude nič príjemné. Obával sa ju osloviť kvôli tej podmanivej moci, ktorú cítil, keď sa opäť stal dieťaťom a aj neskôr.

Budú bojovať a zomierať, Harry. Pretože ja neušetrím nikoho, kto sa odváži začať so mnou ďalšiu vojnu.

Hlas Temného pána opäť zaznel v jeho hlave a on pochopil, prečo sa zrazu cíti tak zvláštne. Jazva ho opäť bolela, pálila ho tak intenzívne, akoby mu niekto chcel preťať lepku.

Daj im nádej a ja uvidím ich prázdne oči... Ich prázdne oči mi prinesú rozkoš, ktorá sa vyrovná tej tvojej, keď si podmaňujem tvoje telo.

Klesol na kolená.

„Harry si v poriadku?“ Luna sa k nemu naklonila.

Cítiš to, Harry, však? Dohoda s temnou silou sa uzavrela. A horcrux je opäť v tvojej duši.

„Choď! Rýchlo uteč!“ varoval ju Harry, keď pocítil ako sa jeho ruka pohla, aby našla prútik.

Neville jej rýchlo pomohol a spoločne ho nechali stáť na tej chodbe, videl na ich tvárach sklamanie, bolesť, smútok, ale bolo to omnoho lepšie než to, keby boli jeho pričinením mŕtvi.

Ako si to urobil? Ako si ho dostal späť? Môj súhlas si nezískal.

Mrazivý smiech zaznel v jeho mysli.

Ale, Harry. Videl som, ako si sa tváril, keď som ti dal ten návrh. Chcel si to, tvoja nevinná duša, to chcela prijať a aj všetko ostatné, čo s tým súvisí. Aj keď sa tomu brániš v skutočnosti si už súhlasil, preto temná sila uvoľnila to, čo je moje a náš dlh je týmto vyrovnaný.

„Nie, nesúhlasil som, nie!“ kričal, aj keď si uvedomoval, že temná časť jeho mágie sa k tomu priklonila a jeho hadia súčasť naozaj brala tento návrh ako poctu. Bolo to niečo, s čím nerátal a nevedel, akoby mal proti tomu bojovať.

Kľačal na kolenách, triasol sa a chvel a pokúšal sa potlačiť ten pocit spokojnosti, ktorý sa ho zmocňoval. Ostal tam, až kým si poňho Temný pán neprišiel. Pocítil jeho ruky na svojich pleciach, a dovolil, aby mu pomohol vstať.

Bolo to hrozné zistenie, asi to najhoršie, čo si doteraz stihol uvedomiť, strata časti Voldemortovej duše v tej jeho zanechala prázdnotu, malú nedokonalosť, malé znečistenie, cez ktoré si k nemu našla cestu sila temnoty a obdarila ho haďou podobou, no nestačilo to, nemohlo to nahradiť niečo, čo v sebe nosil tak dlho, niečo čo bolo jeho súčasťou viac, než si dokázal pripustiť.

No cítil to, a popierať niečo, čo vnímal tak intenzívne bolo ťažké, konečne sa cítil úplný a to zranenie sa zacelilo, bolo preč, vzdalo sa temnote a odovzdalo sa jej výmenou za pokoj jeho duše.

„Musím s vami aj naďalej bojovať, musím...“ pokúšal sa od neho odosobniť a nedať mu viac príležitosť, aby k nemu prenikol.

„Tak bojuj, pokojne aj na tejto chodbe... skús to...“ prudko ho pustil a jemne mu priložil k tvári svoj prútik.