Letné prázdniny Epilóg

 obdobie:  prázdniny pred nástupom do 5. ročníka, špeciál určený na letné prázdniny...

varovanie: snarry, romantika, Snape_dohliada na Pottera, AU, prázdniny v pradiarskej uličke a nie na Rokforte, život so Snapovom v bežnom svete...agresívnejší_Harry

obsah:  Dumbledore Harrymu koncom roka oznámi, že vzhľadom na isté okolnosti, budú jeho prázdniny tento rok prebiehať inak, než zvyčajne. A Harry nie je vôbec nadšený, keď zistí, že prázdniny bude musieť stráviť so svojím najmenej obľúbeným rokfortským profesorom. (Pričom pred ostatnými sa musia tváriť, že ide k Dursleyovcom, tak ako zvyčajne)

 Pre Henry.Wilde

Neznámy

Prechádzal pohľadom po tých tvárach, po mlčanlivom kruhu, ktorý sa utvoril neďaleko starého obradného miesta.

Vybral si ho, lebo súviselo s ním, bolo to miesto, kde prijal druhú kožu a stal sa ním, osobou, pod ktorej menom žil. Tak aspoň o sebe hovoril, keď nevedel, ktorá z tých osôb je skutočná, či tá, ktorú pozná svet alebo jeho druhé ja, ktoré ešte poriadne nespoznal ani on sám. Čierna mágia dokázala spôsobiť taký rozpor a jeho narodenie ňou rozhodne bolo poznačené.

Zachytil smiech ženy, ktorá ako jediná hľadela priamo naňho, jej napol šialený výraz, prezrádzal krutú netrpezlivosť. No čosi v nej akoby bolo opäť ľudské, akoby bojovala s akýmsi druhom smútku, ktorý on sám pripisoval prílišnej náklonnosti k jeho otcovi.

Vykročil dopredu, bližšie k tým ostatným tváram, ďalej od nej.

„Vitajte...“ vyhlásil bez obalu, bez toho, aby ich priamo oslovil, stál tam rovno, stále zahalený, jeho hlas bol maskou zmenený na temnotu, ktorá sa dotýkala ich myslí.

Jeho myseľ kládla myšlienkovým vedám odpor,  naučil sa ich no, prešiel tým svojím vlastným obmedzením, prijal ju ako mučenie, vďaka svojej uzavretosti, vďaka tej svojej spokojnosti spojenej s existovaním, len kdesi na okraji myslí iných ľudí.

„Tak ste teda prišli na moje zavolanie...“ prechádzal okolo smrťožrútov, okolo otcových verných, ešte neboli jeho a nevedel, či vôbec niekedy budú.

„Lestrange, Nott, Crabbe, Goyle...“ opakoval ich mená, ako svoju vlastnú mantru, poznal ich, každého z nich obdaril pohľadom cez svoju masku.

„Snape... áno, Snape...“ zastal pri ňom, práve on bol preňho zdrojom krutých lekcií, pri ňom sa učil čo znamená sebaovládanie, pri ňom prekonával svoje vlastné limity a dosiaľ nevedel, čo si má o ňom myslieť, čo hľadať v tých jeho čiernych očiach, ktoré nekládli odpor len zdanlivo. Otcov špión, nebezpečný už len preto, že existoval, stál práve teraz pred ním, no nebol ešte jeho špiónom.

„Som tu, pane...“

„Výborne, vás budem potrebovať, vás nepochybne áno...“ prudko sa obrátil a pristúpil k Malfoyovi.

V jeho očiach bola len arogancia, len vypočítavosť, priehľadná, priveľmi priama a túžba, túžba potom zlomiť ho, zistiť, preniknúť cez jeho ochranu.

„A čo vy, Lucius? Čo mi poviete vy?“

„Pán môj, my, potrebujeme sa ubezpečiť, že ste skutočne, že ste...“

Naklonil sa k nemu, ich tváre sa takmer dotýkali.

„Tak ste oslovovali môjho otca, mne postačí, keď ma podľa Snapovho vzoru budete oslovovať, pane. Ubezpečiť sa, ó áno, rád vás o tom ubezpečím...“

Bolesť.

Dostala svetlovlasého muža na kolená, rýchlo, skôr než stačil zareagovať, bolesť, ktorá v ňom rozochvela strach.

„Crucio...“ zrušil zaklínadlo, keď bol už takmer na pokraji, keď sa kruhom začali šíriť dobre známe obavy, keď cítil, že ich opäť má v moci, keď ho mučil a hovoril im zároveň o svojom svete, o tom, ako vidí on fungovanie ich spoločnej veci.

Až potom ho pustil, keď cítil, že sa zlomil, keď už nič nestálo v ceste jeho podrobeniu...

„Ako si želáte, pane...“ hlesol Lucius slabým hlasom.

Odstúpil od nich, ďalej od kruhu, bližšie k temnote.

„Okrem vás, tu máme ešte jednu osobu, ktorá bude dnes súčasťou toho stretnutia...“

Black.

Stál po jeho boku, lebo si to on tak prial.

Skôr cítil, než zaregistroval, istú nevôľu zo Snapovej strany. 

Tvárou mu prebehol mrazivý úsmev, ktorý zaregistroval len on sám. Jeho tvár ešte nebola pred nimi odhalená, ešte nevystúpil z tieňa.

„Čo tu robí, on... čo si vôbec dovoľuje...“ rozkričala sa tá žena, tá žena, Bellatrix Lestrangeová.

Umlčal ju.

Donútil ustúpiť, zrejme ani on nemohol prekonať istú antipatiu voči nej, zrejme to bolo príliš hlboko v ňom.

Otec ho naučil, ako ich ovládať, ako ich udržať v napätí, no stále sa snažil byť aj samým sebou, aspoň do tej miery, do akej mu to dovoľoval titul, ktorý si vzal, nežiadal o to, aby ho prijali, bol ochotný si ho vziať a vykúpiť ho aj krvou, ak to bude nevyhnutné.

***

Harry objal tmavú postavu, ktorá sa objavila nadránom, neďaleko kuchyne, nespal, nejedol, nebol schopný ničoho a čakanie bolo čoraz horšie, Dobby mu robil spoločnosť, snažil sa ho rozptýliť, no on sám zvádzal so sebou krutý boj, so svojimi vlastnými výčitkami, so svojou vlastnou túžbou niečo urobiť, no vedel, že by mu tým len ublížil, že by zbytočne narušil jeho krytie.

„Si v poriadku, Severus... nestalo sa nič, čo by... on, aký bol on... Už vieš...“

Tá noc bola preto preňho jedna z tých najhorších, a práve teraz sa neubránil tej zdrvujúcej radosti spojenej s jeho príchodom.

„Dobre, Potter, dobre, Harry, to stačí...“ Snape opatrne odstránil jeho ruky so svojho pása a prinútil ho sadnúť si.

Profesor bol v poriadku, aspoň tak vyzeral, čo bolo to jediné, čo ho práve teraz dokázalo udržať pod kontrolou.

„Nie, neviem, nepoznáme jeho totožnosť, no povedzme, že aj tak došlo k istému zlomu... Nový Temný pán je nám zatiaľ priaznivo naklonený, vyzerá to tak, že zrejme dospejeme k dohode...“

„Nový Temný pán? Takže je skutočne schopný prevziať ten titul?“

„Obávam sa, že áno, Potter, Pánov syn má v sebe niečo, čo tomu vskutku nasvedčuje... no obľúbil si Blacka, čo ho zároveň stavia do nebezpečnej pozície...“

„Sirius tam bol tiež, on tiež...“ nepáčilo sa mu to, ani trochu, jeho krstný otec priveľmi riskoval, mohli ho predsa predať do rúk ministerstva, mohli predsa... jeho myseľ ešte stále uvažovala až príliš rýchlo, nebol schopný sa upokojiť.

„Áno, iste, priviedol si ho tam, zrejme sa mu svojím spôsobom zapáčil, čo môžeme považovať za výhodu na našej strane, aj keď by som bol rád, keby riaditeľ na túto úlohu vybral inú osobu... Black je na môj vkus až priveľmi nestabilný...“ informoval ho Snape pochmúrne.

„A čo smrťožrúti? Získal si ich?“

„Áno, budú ho nasledovať, o tom niet pochýb... No nevyzerá to tak, že by chcel mať Bellatrix vo svojom úzkom kruhu, aspoň zatiaľ, je voči nej dosť zaujatý, čo nám tiež môže byť len ku prospechu... keďže ona sama nie veľmi dobre prijala ten fakt, že by sme mohli uzavrieť mier...“

Harry to vskutku považoval za jednu z tých dobrých správ a predpokladal, že nový Temný pán si bude musieť so svojimi smrťožrútmi poradiť, pretože ako mu bolo vysvetlené aj ich plány sa zmenili a práve teraz nebolo pre nich prioritou, rozbíjať hlavný kruh.

„Hovoril aj o mne? Chce sa pomstiť?“ bolo pochopiteľné, že by mohol mať niečo také v úmysle.

„Čo sa týka toho, pristupuje k celej veci dosť opatrne, o tebe nepadlo ani len jediné slovo... hovoril prevažne o tom, aké má predstavy o ďalšej činnosti smrťožrútov a upevňoval si svoju moc... No Bellatrix vyjadrila túžbu postarať sa o teba osobne, ešte na to súhlas nedostala, no musíme byť aj naďalej obozretní... bude sa k tebe snažiť dostať, no ja jej to nemienim dovoliť...“

Harry pomaly prikývol. Niežeby ho práve táto skutočnosť znepokojovala, nepredpokladal, že by to bolo horšie než jeho doterajšie stretnutia s predchádzajúcim Temným pánom.

***

Kufor mal už zbalený a Hedviga naňho čakala vo svojej klietke. Bolo nutné urobiť isté opatrenia, no nebolo to nič s čím by sa nedokázal vyrovnať. Práve teraz sa skôr ťažšie vyrovnával s tým, že opúšťajú Pradiarsku uličku, že tieto prázdniny sa skutočne končia a on sa bude musieť vrátiť do školy.

Vôbec po prvý raz si nebol istý tým, či sa na to teší alebo nie. Odohralo sa toho až príliš veľa a zdalo sa mu, že niektoré veci už nebudú nikdy také ako predtým.

„Ponáhľaj sa, Harry... tvoju priatelia už na teba čakajú...“ pripomenul mu Snape to, že zrejme uplynula aj tá posledná polhodina z ich vzácneho času.

Osobne nevedel, akoby sa mal postaviť k týmto prázdninám, boli náročné, no zároveň, v ňom niečo zmenili, niečo natoľko podstatné, že bol ochotný vidieť aj veci, ktoré predtým prehliadal.

A Snape práve teraz nebol len matkiným priateľom, akoby snáď aj zabudol na túto skutočnosť a vnímal ho skrátka ako osobu, ktorá sa stala dôležitou práve preňho.

„Pane, ja chcem, aby ste vedeli, že sa nič nezmení, aj keď budeme v škole, ja...“

„Nič nesľubujte, Potter...“ varoval ho Snape, pomerne príkro. „Mohol by som si na to zvyknúť a to by pre vás nebolo dobré.“

Usmial sa.

Svojím spôsobom to považoval za určitý druh súhlasu, ak už nič iné tak sa mohol vyhovoriť na to, že si niečo zle prečítal medzi riadkami.

„Budem si to pamätať, pane...“

***

„Počas školského roka ma v žiadnom prípade nebozkávajte...“ to mu Snape povedal ako posledné, predtým než ho odprevadil na miesto určenia, najbližšie ako to bolo možné.

Nevedel či to bude môcť dodržať, bolo to jedno z tých pravidiel, ktoré mu profesor obzvlášť zdôrazňoval, no nevyzeralo to, že by mu ich rozlúčka spôsobovala problémy.

„Kámo, tak poď už som sa ťa nemohol dočkať...“ vyhlásil Ron čiastočne ešte trochu zarazene.

Nepochybne preto, že neďaleko neho stál Draco Malfoy, ktorý sa po smrti Temného pána predsa len mohol dostať späť do školy, za určitých podmienok, ktoré sa im podarilo dojednať sa všetko odložilo o rok, a nateraz mohol bez problémov pokračovať aspoň v ďalšom ročníku.

Harry sa z toho až tak veľmi netešil, keďže priam cítil tú bariéru, ktorá narastala medzi Ronom a Hermionou.

O to nepríjemnejšie bolo preňho sledovať, ako sa jej pohľad stále viac obracia na Draca, no predpokladal, že rovnako ako aj s inými vecami sa aj s touto bude musieť zmieriť.

Neznámy

Žiadal priveľa.

Zabudnúť len kvôli tomu, že jeho spájajú s tým chlapcom príbuzenské zväzky, to bolo ovplyvňovanie, ktorému sa nemienil len tak ľahko podriadiť.

No bola tú tá vec, ktorú jeho otec zavrhol a on prijal, tie city, a on vedel, aké to bolo, sám bol dlhší čas súčasťou toho príbehu.

Poznal Pottera, poznal ho lepšie, než by si vôbec prial. A nemal voči nemu žiadne negatívne pocity. Predtým nie.

Niekedy vôbec nerozumel tomu, prečo jeho otec nezvolil jeho prístup, prečo tomu chlapcovi nedal to čo chce, výmenou za to, čo by chcel on.

Áno, raz sa o to pokúsil, ale spôsobom, ktorý on sám nepovažoval za najvhodnejší, neveril predurčeniu, neveril tomu, že Potter je významný kvôli akémusi proroctvu, o ktorom rád hovoril jeho otec.

Potter bol významný, lebo jeho otec mu to umožnil, on sám si ho vybral a podporovať túto ideu by znamenalo opakovať jeho chyby.

„Potter bude žiť, pokiaľ bude dodržaná mierová dohoda... nechám ho na pokoji... nie je pre mňa prioritou, nezvíťazil ako čierny mág, neprelial krv takým spôsobom, aby ma mohol ohroziť, nateraz je Potter v bezpečí...“ to mu povedal, keď boli po stretnutí opäť spolu.

Keď ich opäť spojilo to, čo považoval za najlepšie uvoľnenie napätia, po manipulácii s inými, ktorá preňho nebola prirodzená, aspoň nie v takejto forme.

No práve teraz vstupoval opäť na stanicu, blížil sa k tej zábrane, ktorú musel prejsť rovnako ako všetci ostatní študenti.

Svoje rozhodnutia odložil o rok, na rok všetko zastavil, a len čas mal ukázať, čo sa ešte bude musieť stať.

Nateraz bol pripravený aj počúvať, aj zvažovať, nielen presadzovať všetko hrubou silou, bol pripravený svoje plány nechávať rásť a časom možno, pristúpiť k tomu, čo vedel najlepšie, no práve teraz mal opäť odetú tú svoju kožu.

Vošiel do kupé.

„Ahoj, Neville.“

„Ahojte...“

„Aké si mal leto?“ opýtal sa ho Ron.

„Lepšie, než som čakal...“  vyhlásil spokojne a prisadol si k nemu.

A obrátil sa k Harrymu.

„Čo tie tvoje?“

„Jedny z najlepších.“ 

poznámka: je to síce epilóg, ale nuž plánujem v tejto poviedke pokračovať v druhej časti, ešte neviem pod akým názvom, no dostanem sa k tomu. 

ďakujem vám, že ste si prečítali túto poviedku aj za komentáre. Poviedku postupne nahodím aj na wappad, keďže som sa už nasťahovala aj tam a poviedky tam dávam už po celých kapitolách, a tak bude postupne dostupná aj tam.