"Obľúbená" študentka

Nevedel, čo to Grangerová vlastne hovorí. Bolo ťažké jej porozumieť, keďže už polhodinu takpovediac plakala, dokázal rozoznať len: „Krivolab... stále ten potkan... Ron a ešte aj Harry...“
Ich rozhovor už nebol natoľko akademický a zameraný čisto na vedomosti týkajúce sa mágie, ako tie predošlé, na ktoré slečna Grangerová nikdy nemeškala.
Prišla aj dnes, tentoraz na Astronomickú vežu, do výklenku, ktoré považovala za jedno zo svojich obľúbených miest. A vskutku sa aj dnes rozprávali, presnejšie povedané jeho „obľúbená“ študentka niečo hovorila a on ju len počúval. Neobvyklé, no predsa možné, vzhľadom na jej žalostný stav.
„Grangerová...“ niežeby nebolo zaujímavé pokúsiť sa dešifrovať o čom to vlastne, jeho študentka hovorí, no mal to byť pre ňu trest a nie možnosť ako sa vyrozprávať na ľubovoľnú tému.
„Niežeby váš osobný život nebol zaujímavý, no musím vás upozorniť na to, že prešla už polhodina a ešte stále sme sa nikam nedostali.“
„Prepáčte, pán profesor, ja... Hrdozobca odsúdili na smrť, nič sa mi nedarí, nikto sa so mnou nezhovára... prepáčte, ja...  a tie predmety, tento rok som si toho dala príliš veľa, niekedy absolútne strácam pojem o čase...“ tomu už rozumel trochu lepšie, no neznamenalo to, že on sa chce stavať do pozície jej dôverníka.
Nikto sa s ňou nezhovára, ale on musí, lebo on si dal tú podmienku. Bezpochyby preto, bola Grangerová taká nadšená z ich rozhovorov a ani jeho takpovediac skúškovo ladené otázky, na ňu nepôsobili tak ako očakával, každopádne hovoril s ňou v medziach slušnosti, keďže to robil aj ona, no neodpustil si občas drobné podpichnutie, dnes by to však zrejme spôsobilo jej dokonalé zrútenie, po ktorom on sám vôbec netúžil.
Dal jej však čas, na to, aby si utrela slzy a trochu sa spamätala zo svojho emocionálneho výbuchu. Bezpochyby opodstatneného, osobne sa veľmi čudoval, že to s Potterom a Weasleym dokáže zvládať tak dlho.
„Predpokladám teda, že nič neviete, o Potterovej hlave, ktorá sa objavila v Rokwille?“
Rozmýšľala, príliš dlho, na to, aby bola absolútne nevinná, no napokon povedala. „Nie, pán profesor, neviem nič o jeho hlave... Nebola som tam vtedy prítomná, neviem čo Malfoy presne videl...“
Dívala sa však pritom na svoje topánky, čo považoval za znak, že predsa len niečo tuší, jemu samému to však stačilo na to, aby Pottera považoval za ľahkomyseľného hlupáka, netrval na tom, aby kvôli nemu zrádzala svojich priateľov, aspoň neveril, že by si až natoľko získal jej dôveru. Čo možno znamenalo, že Potter má ešte predsa len nejakú šancu získať si ju späť na svoju stranu, čo by mu radil ak plánuje prežiť, predpokladal, že to nebude brilantná myseľ pána Weasleyho čo mu pomôže vyviaznuť z problémov. On sám by sa nemal vyjadrovať k ničomu inému okrem Potterovej hlave, no keď už s tým začala, bolo nutné to nejakým spôsobom uzavrieť.
„Lucius Malfoy dokáže byť veľmi presvedčivý, povedzme, že jeho metódy je lepšie nespoznať na vlastnej koži, musíte si nájsť spôsob, ako ho poraziť v jeho vlastnej hre, priamou cestou jeho vyslobodenie zrejme nezískate, bežnými zákonnými spôsobmi...“
„Zrejme máte pravdu, pán profesor, zrejme o tom budem musieť uvažovať inak... Malfoy je vskutku iná kategória...“
„Samozrejme to o čom hovoríme, myslím čisto hypoteticky, nejde o žiadne navádzanie na akékoľvek prehrešky voči školskému poriadku, to nech vám je jasné...“
„Samozrejme, pán profesor.“
Nepredpokladal, že to bude stačiť na to, aby aj naďalej prestala čeliť tomu nebezpečnému rozrušeniu. No zrejme ju to aj prinútilo o niečom rozmýšľať, lebo dlhší čas mlčala a on ju len pozoroval, akoby sa obával, k čomu všetkému by sa ešte relatívne mohli dostať.
„Pane, môžem sa vás ešte na niečo opýtať?“
„Môžete to skúsiť, no nezaručujem vám, že dostanete odpoveď,“ ponechal si časť svojej strohosti, aby náhodou nepodľahla tomu dojmu, že sa pokúša získať si miesto, ktoré mu neprináleží.
Oprel sa o zábradlie, jeho ruka ostala neďaleko tej jej, no nevšímal si to o nič viac, ako slnko, ktoré začínalo byť dosť ostré.
Keby vedela, čo sa skrýva pod jeho rukávom, hovorila by s ním tak ako teraz, bola by vôbec ochotná ostať s ním osamote bez toho, aby ho neodsudzovala, bez toho, aby nechcela vedieť, čo znamená stáť tak blízko tých, ktorý si myslia, že dosiahli absolútne poznanie o svete a pre svoje vlastné ciele poprú aj existenciu dobra a zla a sklonia sa len pred mocou, pred inou mocou, ktorá by ich mohla zničiť. A potom sú tí nevinní ako ona, ktorí vidia svet v iných farbách a dúfajú, že ním nebudú poznačení.
Svet tam dole však bol len pohybujúcimi sa bodmi, cítil aj dotyk vetra, kdesi hlboko v ňom, akoby žila jedna z tých starších spomienok, na niečo, čo nebolo súčasťou jeho samoty.
Svojím práve teraz dosť strnulým postojom jej dával najavo, že je v strehu a akákoľvek nerozvážnosť z jej strany bude náležite potrestaná. No nie strhávaním bodov, na tom neboli ich rozhovory založené, aspoň on si práve teraz neprial, aby to tak bolo.
„Môžeme sa aspoň istý čas na nich hnevať spolu? Aspoň dnes...“
„Nepredpokladám, že to je to, čo skutočne, chcete, Grangerová... No môžete sa o to pokúsiť, ak vám to urobí radosť...“ to posledné čo povedal bolo priveľmi spontánne, hneď ako to vyslovil, prial si to vziať späť.
Jej úsmev bol iný, takmer až jemný, akoby pochopila, čo presne mal na mysli, že nemal v úmysle povedať niečo, čo by si mohla vysvetliť inak, než ako jedno z tých gest, určených skôr pre vyvolených než pre bežné osoby, aspoň v jeho prípade to tak bolo.
„No nehovorte im to, ak sa niekedy povedzme, že rozhodnete, čo i len pripustiť tú možnosť, že by ste sa už na seba nehnevali... Pokúste sa neupozorňovať na to náhle pominutie zmyslov, ktoré som utrpel vo vašej prítomnosti,“ upozornil ju miernejšie než zvyčajne, no ešte stále ostrejšie než by požadoval od študenta zo Slizolinu.
„Budem si to pamätať, pán profesor...“
Dívala sa naňho, inak než v triede, inak než by mala, a on vedel, že keď bude stáť pred triedou, nebude preňho ťažké vrátiť ju späť k jej zvyčajnému postoju.
„Výborne, som rád, že aspoň jeden zo študentov Chrabromilu je vôbec ochotný pripustiť že moje slová vôbec stoja za zapamätanie. Vskutku, nerozumné, Grangerová, no povedzme, že na dnes to bude stačiť na to, aby ste sa vykúpili zo svojho trestu... Nemali by ste sa pohybovať po chodbách, tesne pred večierkou, Blacka sme ešte stále nechytili a ktovie čo všetko by mu mohlo ešte napadnúť... Radšej už choďte... za svojimi spolužiakmi...“
Zatvárila sa sklamanie, no zároveň aj odhodlane, keď sa naňho opäť dívala, keď stiahla svoju ruku zo zábradlia a nechtiac sa dotkla jedného z jeho prstov a bezpochyby preto, len rýchlo hlesla: „Tak dobrú noc, pán profesor...“
„Dobrú noc, slečna Grangerová...“
Počul zvuk jej krokov, keď zišla dolu po schodoch. Dovolil, aby jej prítomnosť, bola aspoň na istý čas preňho dôvodom, na to aby sa cítil inak, na to, aby nemusel vždy len bojovať s minulosťou.
Pred ním bola budúcnosť, skúpa o podobné okamihy, predpokladal, že riaditeľ sa nemýli, ak si myslí, že tie ďalšie roky budú kľúčové, že možno podobné popoludnia bude to jediné, za čo bude nutné bojovať.