Kliatba smiechu

Nepredpokladal, že sa tam skutočne objaví. Malo to byť ich posledné dohodnuté stretnutie pred prázdninami. No už ani zďaleka nie za trest.
Potom ako sa k nej správal v Škriekajúcej búde a ako ho videla povedzme, že stratiť nad sebou kontrolou, nepredpokladal, že by mala záujem s ním ešte niekedy hovoriť súkromne.
Menej príjemná stránka jeho povahy dala o sebe opäť vedieť a bolo to omnoho horšie než zvyčajne. No Severus nemal aj tak nič iné na práci, hnev kvôli Blackovi ho už prešiel a tá záležitosť s Lupinom, to že musel odísť, nebolo ani zďaleka to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať.
Hodiny sa už skončili a Potter opäť ako vždy dosiahol svoje. Ani len nevedel, aké dôvody ho vlastne viedli k tomu, aby prišiel na to miesto, v dohodnutom čase, nebolo mu to jasné ani teraz, keď sa blížila hodina ich stretnutia a nevedel, či to vôbec chce zistiť.
Opäť sa opieral o zábradlie, no tentoraz viac než výhľadu venoval pozornosť svojmu ľavému predlaktiu, samozrejme zakrytému dlhým rukávom, no nemusel vidieť znamenie, dokázal si aj bez toho veľmi dobre predstaviť ako vyzerá. Vyhasnuté tetovanie bolo stále tam, pripomínalo mu kým je a ak sa riaditeľ skutočne...
Iný druh vône než tie, na ktoré bol zvyknutý ho však prinútil ustúpiť.
„Slečna Grangerová?“ opýtal sa takmer, akoby pochyboval, či ...
„Dobrý deň, pán profesor...“
Nevedel celkom identifikovať, čo znamená ten nový spôsob, ktorým sa naňho dívala, no pripravoval sa na to, že rozbije to ich krehké priateľstvo a on jej bude musieť svojimi slovami ublížiť horšie, než to urobil tam pred nimi, keď na ňu kričal a urážal ju. Ak by voči nemu začala cítiť ten druh nenávisti, ktorý spoznal on sám, musel by jej odpovedať, aj keď veľmi nerád, by za každú cenu bránil svoju pozíciu. Ona nevedela, čo sa stalo, nemohla tušiť a ani jej neprial, aby bola niekedy konfrontovaná so zážitkami, ktoré sa spájali s jeho minulosťou, nemohol zabudnúť a odpustenie nebolo jeho doménou, s tým sa už dávno vyrovnal.
„Chcela by som vám poďakovať za to, že ste mi pomohli doučiť sa tie kúzla vyvolávajúce smiech...“
Neočakával slová tohto druhu, ale skôr naozaj len istý druh odporu alebo aj...
„Predpokladám, že by ste ich zvládli aj bez mojej pomoci... ak by to bolo nevyhnutné...“ nepochválil ju naozaj, len sa snažil zmierniť dopad tých slov vyslovených v škriekajúcej búde, aj keď ani len sám netušil, prečo mu na tom práve teraz záleží. No to, čo povedala, bol ako ten druh šialenej nádeje,  ktorú sám sebe nemohol nikdy dopriať.
Grangerová si rozpačito napravila remienok na svojej taške, prial si, aby mu práve teraz, keď bola jeho myseľ čistá, nebolo jej zmýšľanie také blízke, aby v nej nevidel tie odpovede, ktoré mu prinášali aspoň čiastočnú radosť... jednu z tých nevinných radostí, ktoré neznamenali nič iné len to, že on Severus Snape, možno napokon pochopil, čo znamená skutočné priateľstvo.
Ticho, ktoré ich obklopilo nebolo nepríjemné, obaja zrejme premýšľali o tom, kam posunúť ich rozhovor aj keď na ťahu bola práve teraz hlavne Grangerová, Snape sa ešte ani zďaleka nespamätal zo šoku.
„Ďalší rok ubehol tak rýchlo, pane, bol veľmi ťažký, jeden z tých najťažších, ale predsa, čiastočne vďaka vám sa mi podarilo zvládnuť veci, o ktorých som si myslela, že by ma za iných okolností dokázali zlomiť...“
Nemohol pochopiť, nevedel, ako sa brániť voči jej láskavosti.
„Grangerová...“
„Áno, pane?“
Usmiala sa a nebola pod vplyvom kliatby, usmievala sa inak než...
„Vy si skrátka nedáte povedať, všakže?“ nemal talent na komplimenty a ani nevedel či chce, aby jeho slová vôbec niekedy tak vyzneli, bez toho, aby mal v sebe dostatočnú dávku ohnivej whiskey, ktorá práve teraz chýbala v jeho systéme.
„Nie, pán profesor...“
„Nemali by ste... skutočne mi nie je jasné, potom čo som vám povedal, ako je možné, že mi ďakujete?“
„Všetci sme boli veľmi rozrušení, pán profesor, povedzme, že to bola jedna z tých mimoriadnych situácií, ja sama som bola na hrane všetkého možného... Nemyslím si, že to čo bolo vyslovené  v hneve, môže zničiť všetko ostatné, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Nevidím žiadny dôvod, prečo by som mala byť práve teraz na vás nahnevaná... Už som si vypočula aj horšie slová, než to, čo ste mi povedali... možno skutočne nerozumiem tomu, čo sa tam s vami stalo a zrejme ani nemám právo na to, aby som tomu porozumela, no myslím si, že to zvládneme, že to bude napokon v poriadku, nenechali ste nás predsa len tak, chceli ste nám pomôcť, keď profesor Lupin...“
„Jemu som však veľmi nepomohol...“ pripomenul jej tú skutočnosť, aby sa mala na pozore.
„Ja sama neviem, či by som pomohla Malfoyovi, keby som... keby ma isté osobné dôvody viedli k tomu, aby som... prezradila isté informácie, ktoré by mohli viesť k jeho vylúčeniu... ak by ma k tomu viedli dôvody, ktoré možno nepoznám, no viem si predstaviť, že sú závažné...“
Bol natoľko zarazený jej reakciou, tým jej prejavom, že nenašiel v sebe silu na žiadne protesty, logické argumenty neprichádzali, irónia mu veselo mávala kdesi z konca jeho mysle, kde sa usadila a odmietala odtiaľ vyliezť. 
Urobil pár krokov smerom k nej, no zastal stále ešte v bezpečnej vzdialenosti. Grangerová bola tak... práve ho odzbrojila a nepoužila k tomu mágiu, to sa mu už dávno nestalo... Nepamätal si, že by to niekto dokázal urobiť, takým spôsobom ako ona...
Mal by odvolať svoje slová, definitívne a navždy, to dievča rozhodne vedelo, ako pohnúť rozumom.
Necúvla pred ním, len tam stála a čakala, nechala ho prísť bližšie bez strachu.
„To čo ste povedali, slečna Grangerová, to skutočne myslíte vážne?“ jeho hlas bol tichý, do určitej miery poznačený nebezpečenstvom, že by mohol...
Díval sa jej do očí, inak než väčšine študentov, tak akoby chcel spoznať, že ide len o jednu z tých stratégií alebo úprimný druh záujmu.
„Áno pán profesor, úplne vážne a ak aj vy budete súhlasiť, môžeme sa spolu takto zhovárať aj naďalej, samozrejme za podmienok, ktoré sme si určili už predtým...No ak vám naše rozhovory spôsobujú len starosti, ak si myslíte, že by som mala radšej mlčať... “ v jej hlase bolo práve teraz to mierne zachvenie, sklopila zrak, tá časť tej bolesti, ktorú jej spôsobil, keď s ňou predtým hovoril takým hrubým spôsobom, napriek všetkému čo povedala, ešte úplne nezmizla.
Dotkol sa jej pleca, uvedomil si, že jeho ruka spočíva na ňom, pomaly a opatrne, akoby vôbec po dlhom čase zisťoval, čo znamená ľudský dotyk.
„Zrejme to už nikdy viac nezopakujem a možno ani nepriznám, že som niečo také čo i len dokázal povedať, no je mi veľmi ľúto, že som vám svoje znepokojenie tlmočil takým spôsobom,, čo som vám povedal, prestal som sa ovládať, nemalo sa to stať takým spôsobom,  viem, že sa vás to netýka a že nemôžete za to, čo sa stalo v minulosti, budem sa snažiť vyhnúť podobným... omylom z mojej strany, čo však neznamená že mi bude niekedy dovolené úplne zložiť zbrane...“
„Beriem to na vedomie, pán profesor, no nebojte sa, ani ja ich nezložím... nie úplne... no niečo by ste pre mňa mohli urobiť, povedzme, že je to len neškodná prosba, ako celú túto záležitosť uzavrieť...“ Odtiahol svoju ruku, tak rýchlo ako to len bolo možné.
„Počúvam vás Grangerová a očakávam, čokoľvek okrem bozkov a kvetov, samozrejme...“ jeho ironické ja sa aspoň na určitý čas vrátilo a prestal len opatrne našľapovať.
„Dovolíte mi, aby som sa s vami rozlúčila? Dlhší čas sa kvôli prázdninám a neuvidíme... možno je čas, aby sme mali na čo spomínať...“
„Dobre, Grangerová, to by snáď nemalo nikomu spôsobiť žiadnu ujmu,“ aspoň predpokladal, že to bude tak. No začal sa tváriť trochu viac podozrievavo, bezpochyby preto, že nevedel, čo presne si predstavuje pod formou vhodného rozlúčenia, kvôli podaniu ruky by sa ho predsa nepýtala na to, čo...
Objala ho. Skutočne a nielen tak, akoby sa lúčila s osobou, na ktorej jej absolútne nezáleží.
Bola ešte dieťaťom, ktoré túžilo po poznaní, po vedomostiach, chcela nájsť pochopenie, tak ako všetci, priala si byť akceptovaná. Nedokázal jej to vziať, ani on nemal tú silu, neprijať jej pokus o zmierenie.
Nedívala sa naňho, keď ukončila objatie, ona sama v krátkom čase, ktorý zrejme uznala za vhodný. Mala však ten druh odvahy, ktorý on sám práve teraz dokázal oceniť a nehľadať za tým, žiadne iné významy, než len ten, že chcela, aby si zapamätal ich rozhovor, aby bol preňho dôležitý, tak ako pre ňu.
„Ja... mala by som už ísť, zbaliť sa a tak...“ jej hlas znel neisto, akoby každé jedno z tých slov mohlo ju samú uviesť do rozpakov.
„Áno, iste, len choďte, prajem vám príjemné prázdniny,  slečna Grangerová...“ prepustil ju absolútne pokojne a len dúfal, že dokáže zvládnuť to, čo zrejme príde, že temnota nikdy nepremôže to svetlo, ktoré obklopovalo jej svet.

"Obľúbená" študentka

Nevedel, čo to Grangerová vlastne hovorí. Bolo ťažké jej porozumieť, keďže už polhodinu takpovediac plakala, dokázal rozoznať len: „Krivolab... stále ten potkan... Ron a ešte aj Harry...“
Ich rozhovor už nebol natoľko akademický a zameraný čisto na vedomosti týkajúce sa mágie, ako tie predošlé, na ktoré slečna Grangerová nikdy nemeškala.
Prišla aj dnes, tentoraz na Astronomickú vežu, do výklenku, ktoré považovala za jedno zo svojich obľúbených miest. A vskutku sa aj dnes rozprávali, presnejšie povedané jeho „obľúbená“ študentka niečo hovorila a on ju len počúval. Neobvyklé, no predsa možné, vzhľadom na jej žalostný stav.
„Grangerová...“ niežeby nebolo zaujímavé pokúsiť sa dešifrovať o čom to vlastne, jeho študentka hovorí, no mal to byť pre ňu trest a nie možnosť ako sa vyrozprávať na ľubovoľnú tému.
„Niežeby váš osobný život nebol zaujímavý, no musím vás upozorniť na to, že prešla už polhodina a ešte stále sme sa nikam nedostali.“
„Prepáčte, pán profesor, ja... Hrdozobca odsúdili na smrť, nič sa mi nedarí, nikto sa so mnou nezhovára... prepáčte, ja...  a tie predmety, tento rok som si toho dala príliš veľa, niekedy absolútne strácam pojem o čase...“ tomu už rozumel trochu lepšie, no neznamenalo to, že on sa chce stavať do pozície jej dôverníka.
Nikto sa s ňou nezhovára, ale on musí, lebo on si dal tú podmienku. Bezpochyby preto, bola Grangerová taká nadšená z ich rozhovorov a ani jeho takpovediac skúškovo ladené otázky, na ňu nepôsobili tak ako očakával, každopádne hovoril s ňou v medziach slušnosti, keďže to robil aj ona, no neodpustil si občas drobné podpichnutie, dnes by to však zrejme spôsobilo jej dokonalé zrútenie, po ktorom on sám vôbec netúžil.
Dal jej však čas, na to, aby si utrela slzy a trochu sa spamätala zo svojho emocionálneho výbuchu. Bezpochyby opodstatneného, osobne sa veľmi čudoval, že to s Potterom a Weasleym dokáže zvládať tak dlho.
„Predpokladám teda, že nič neviete, o Potterovej hlave, ktorá sa objavila v Rokwille?“
Rozmýšľala, príliš dlho, na to, aby bola absolútne nevinná, no napokon povedala. „Nie, pán profesor, neviem nič o jeho hlave... Nebola som tam vtedy prítomná, neviem čo Malfoy presne videl...“
Dívala sa však pritom na svoje topánky, čo považoval za znak, že predsa len niečo tuší, jemu samému to však stačilo na to, aby Pottera považoval za ľahkomyseľného hlupáka, netrval na tom, aby kvôli nemu zrádzala svojich priateľov, aspoň neveril, že by si až natoľko získal jej dôveru. Čo možno znamenalo, že Potter má ešte predsa len nejakú šancu získať si ju späť na svoju stranu, čo by mu radil ak plánuje prežiť, predpokladal, že to nebude brilantná myseľ pána Weasleyho čo mu pomôže vyviaznuť z problémov. On sám by sa nemal vyjadrovať k ničomu inému okrem Potterovej hlave, no keď už s tým začala, bolo nutné to nejakým spôsobom uzavrieť.
„Lucius Malfoy dokáže byť veľmi presvedčivý, povedzme, že jeho metódy je lepšie nespoznať na vlastnej koži, musíte si nájsť spôsob, ako ho poraziť v jeho vlastnej hre, priamou cestou jeho vyslobodenie zrejme nezískate, bežnými zákonnými spôsobmi...“
„Zrejme máte pravdu, pán profesor, zrejme o tom budem musieť uvažovať inak... Malfoy je vskutku iná kategória...“
„Samozrejme to o čom hovoríme, myslím čisto hypoteticky, nejde o žiadne navádzanie na akékoľvek prehrešky voči školskému poriadku, to nech vám je jasné...“
„Samozrejme, pán profesor.“
Nepredpokladal, že to bude stačiť na to, aby aj naďalej prestala čeliť tomu nebezpečnému rozrušeniu. No zrejme ju to aj prinútilo o niečom rozmýšľať, lebo dlhší čas mlčala a on ju len pozoroval, akoby sa obával, k čomu všetkému by sa ešte relatívne mohli dostať.
„Pane, môžem sa vás ešte na niečo opýtať?“
„Môžete to skúsiť, no nezaručujem vám, že dostanete odpoveď,“ ponechal si časť svojej strohosti, aby náhodou nepodľahla tomu dojmu, že sa pokúša získať si miesto, ktoré mu neprináleží.
Oprel sa o zábradlie, jeho ruka ostala neďaleko tej jej, no nevšímal si to o nič viac, ako slnko, ktoré začínalo byť dosť ostré.
Keby vedela, čo sa skrýva pod jeho rukávom, hovorila by s ním tak ako teraz, bola by vôbec ochotná ostať s ním osamote bez toho, aby ho neodsudzovala, bez toho, aby nechcela vedieť, čo znamená stáť tak blízko tých, ktorý si myslia, že dosiahli absolútne poznanie o svete a pre svoje vlastné ciele poprú aj existenciu dobra a zla a sklonia sa len pred mocou, pred inou mocou, ktorá by ich mohla zničiť. A potom sú tí nevinní ako ona, ktorí vidia svet v iných farbách a dúfajú, že ním nebudú poznačení.
Svet tam dole však bol len pohybujúcimi sa bodmi, cítil aj dotyk vetra, kdesi hlboko v ňom, akoby žila jedna z tých starších spomienok, na niečo, čo nebolo súčasťou jeho samoty.
Svojím práve teraz dosť strnulým postojom jej dával najavo, že je v strehu a akákoľvek nerozvážnosť z jej strany bude náležite potrestaná. No nie strhávaním bodov, na tom neboli ich rozhovory založené, aspoň on si práve teraz neprial, aby to tak bolo.
„Môžeme sa aspoň istý čas na nich hnevať spolu? Aspoň dnes...“
„Nepredpokladám, že to je to, čo skutočne, chcete, Grangerová... No môžete sa o to pokúsiť, ak vám to urobí radosť...“ to posledné čo povedal bolo priveľmi spontánne, hneď ako to vyslovil, prial si to vziať späť.
Jej úsmev bol iný, takmer až jemný, akoby pochopila, čo presne mal na mysli, že nemal v úmysle povedať niečo, čo by si mohla vysvetliť inak, než ako jedno z tých gest, určených skôr pre vyvolených než pre bežné osoby, aspoň v jeho prípade to tak bolo.
„No nehovorte im to, ak sa niekedy povedzme, že rozhodnete, čo i len pripustiť tú možnosť, že by ste sa už na seba nehnevali... Pokúste sa neupozorňovať na to náhle pominutie zmyslov, ktoré som utrpel vo vašej prítomnosti,“ upozornil ju miernejšie než zvyčajne, no ešte stále ostrejšie než by požadoval od študenta zo Slizolinu.
„Budem si to pamätať, pán profesor...“
Dívala sa naňho, inak než v triede, inak než by mala, a on vedel, že keď bude stáť pred triedou, nebude preňho ťažké vrátiť ju späť k jej zvyčajnému postoju.
„Výborne, som rád, že aspoň jeden zo študentov Chrabromilu je vôbec ochotný pripustiť že moje slová vôbec stoja za zapamätanie. Vskutku, nerozumné, Grangerová, no povedzme, že na dnes to bude stačiť na to, aby ste sa vykúpili zo svojho trestu... Nemali by ste sa pohybovať po chodbách, tesne pred večierkou, Blacka sme ešte stále nechytili a ktovie čo všetko by mu mohlo ešte napadnúť... Radšej už choďte... za svojimi spolužiakmi...“
Zatvárila sa sklamanie, no zároveň aj odhodlane, keď sa naňho opäť dívala, keď stiahla svoju ruku zo zábradlia a nechtiac sa dotkla jedného z jeho prstov a bezpochyby preto, len rýchlo hlesla: „Tak dobrú noc, pán profesor...“
„Dobrú noc, slečna Grangerová...“
Počul zvuk jej krokov, keď zišla dolu po schodoch. Dovolil, aby jej prítomnosť, bola aspoň na istý čas preňho dôvodom, na to aby sa cítil inak, na to, aby nemusel vždy len bojovať s minulosťou.
Pred ním bola budúcnosť, skúpa o podobné okamihy, predpokladal, že riaditeľ sa nemýli, ak si myslí, že tie ďalšie roky budú kľúčové, že možno podobné popoludnia bude to jediné, za čo bude nutné bojovať.

Obľúbený učiteľ

Varovanie: veľmi ľahké snamione, skôr priateľstvo, tretí ročník
Obsah: Snape dostal sľúbené dva zvitky pergamenu a ešte niečo naviac

Pohyblivý model vlka. Na jeho stole počas pondelkového rána. Bolo to jedno z tých dômyselných kúziel. Bol takmer ako živý, každý jeho pohyb, akoby kopíroval správanie skutočného vlka.
Možno to bol dar od nejakého študenta, na tom nebolo nič neobvyklé, pamätal si na Lilyno akvárium, ktoré venovala Slughornovi, no Snape si nespomínal na osobu, ktorá by kvôli nemu takýmto spôsobom mrhala časom. Slizolinčania si nepotrebovali zaistiť jeho priazeň a tí ostatní...
Nepochybne práve preto istá dávka zvedavosti podnietila profesora elixírov k tomu, aby si pozrel tento nevšedný dar, na svojom stole si všimol aj esej, ktorá k nemu bezpochyby patrila, lebo vlk sa pohyboval po nej a takpovediac strážil tie dve zvitky pergamenu, ktoré žiadal ako dočasný učiteľ Obrany proti čiernej mágii. Dobrák Lupin tú prácu napokon zrušil, no niekto to zrejme stihol aj tak dokončiť včas a k tomu pridať aj to kúzlo, ktoré svojím spôsobom dokázal obdivovať. Trpezlivo odsunul vlka nabok a rozvinul pergamen. Celý týždeň ho bude ukazovať Lupinovi, predpokladal, že to mu dopomôže k tomu, aby prežil pár horších dní.
No bola tu aj tá esej, ktorú nebol povinný čítať no predsa ho to vďaka tomu kúzlu lákalo viac než inokedy, tak si k nej sadol.
Písmo bolo neznáme, autor eseje sa ani len nepodpísal, čo však nebola preňho prekážka, lebo mal svoje spôsoby na to, ako zistiť pisateľa akejkoľvek práce. Niektorí už mali možnosť to pocítiť, keď sa pokúšali podvádzať a mysleli si, že on na to nepríde, samozrejme nie tí zo Slizolinu, o tých sa postaral iným o niečo miernejším spôsobom.
Nechal vlka behať okolo svojich rúk, až kým si napokon neschúlil vedľa tej ľavej a spôsobne nezavrel oči.
Práca to bola bezpochyby veľmi kvalitná a precízna, našiel však aj pár osobných poznámok, ktoré by nemali byť súčasťou domácej úlohy.
Dosiahli ste čo ste chceli, aj ja už poznám jeho tajomstvo.
To ho aj proti jeho vôli zaujalo, niekto očividne pochopil jeho zadanie. Čomu nasvedčovalo aj...
Toto tajomstvo je u mňa v bezpečí. No vy to zrejme povedať nemôžete, všakže? Každopádne, ak by ste sa chceli o tom porozprávať som tu.
***
Strhla sa, keď položil ruku na jej plece, urobil to zámerne, chcel, aby si uvedomila, čo urobila a už sa to neodvážila viac zopakovať.
„Pán profesor...“
Bola zmätená, dezorientovaná, spala po sediačky na schodoch do astronomickej veže. No aj tam ju našiel. Ani tam sa pred ním nemohla ukryť.
„Čo tým sledujete, Grangerová...“
„Ja vám nerozumiem, pane...“
„Skutočne?“
„Pane... ja...“ spôsob, akým s ňou hovoril ju dokonale prebral. Chápala, čo je v stávke a vedel, že veľmi nerada prichádza o body.
Sadol si k nej, čím ju dokonale šokoval. No teraz, keď bola sama bez Pottera a Weasleyho, bola preňho menším zdrojom sklamania než zvyčajne. Ich vzájomné konflikty, ho pobavili viac než... No zároveň aj vedel aké to je ocitnúť sa zrazu sám a bez priateľov, čo však neznamenalo, že kvôli tomu sa nad ňou zľutuje.
„Chceli ste sa pozhovárať, tak hovorte, viem, že ste to písali vy, nebolo vôbec ťažké to zistiť... Len od vás záleží to o koľko bodov vaša fakulta príde tentoraz...“
„Pán profesor, nemala som v úmysle... ja len...“
„Tak hovorte, je zjavné, že túžite po mojej pozornosti a teraz, keď ju máte, akosi nedokážete nájsť tie správne slová, som sklamaný, Grangerová...“ predpokladal, že ju jeho slová rozhodia, bolo len otázkou času, kedy sa to niekomu podarí, a to že tou osobou, bol on, to bolo jej jediné šťastie. Na hodinách ju nikdy nevyvolal, no ona aj tak odpovedala na jeho otázky bez toho, aby bola k tomu vyzvaná, musel jej dať najavo, že je to nepriateľné a do istej miery ho to zvyklo aj potešiť, keď videl ako Potter a Weasley...
Grangerová však zjavne pozbierala odvahu a nedala mu priestor na ďalšie úvahy.
„Profesor Lupin, on... prečo ho tak veľmi nenávidíte, pane, prečo chcete, aby ho niekto odhalil, keď riaditeľ očividne stojí za ním a on...“
„Lupin má toho na rováši viac než by ste dokázali zniesť, slečna Grangerová... môžem vás ubezpečiť, že mám svoje dôvody na to, prečo nechcem vidieť jeho tvár na tejto škole, povedzme, že aj vy by ste mali byť znepokojená tým, že práve on sa pohybuje po týchto chodbách...“
„Budem o tom premýšľať...“
„Bezpochyby na to nezabudnete, slečna Grangerová, v najbližších dňoch si na svoju trestuhodnú drzosť spomeniete.“
„Chcete mi udeliť trest?“ vyzerala ako tesne pred zrútením, keď položila tú otázku, keďže vedel koľko si toho naložila aj bez toho a nemal v úmysle zabiť Potterovu priateľku, zvolil inú taktiku.
„Budeme pokračovať v rozhovoroch, slečna Grangerová, tak dlho ako to uznám ja za vhodné...“ mala by byť znepokojená, mala by sa ho báť, no ona len pomaly prikývla. „Teraz choďte, tu nemáte, čo robiť...“
„Áno, pane...“  vstala, pozbierala si svoje veci a chystala sa odísť.
„A Grangerová, odoberám tridsať bodov Chrabromilu... je vám hádam jasné...“
Ďalšie prikývnutie, očakával viac boja, no možno to tak bolo najlepšie, možno ich rozhovory pre ňu napokon budú skutočným trestom.