Petrike
poznámka: nové lieky, testujem skúšam ich ešte, zatiaľ to nie je moc príjemné, ale dá sa to zvládnuť
dúfam, že sa tentoraz trošku aspoň vyliečim...
***
Stopy po jej nechtoch boli dosť výrazné a pálili, keď si ich ošetrovala.
Pravé líce bolo nimi poznačené, mohla by pokojne prejsť tú istú cestu, no nebolo to nutné, vedela, že neboli adresované jej, ale tej osobe, vďaka ktorej bola teraz tu.
Privrela oči, kým čakala na to, ako sa zacelia, mágia dokázala veci urýchliť, no boli aj tie, čo nemohla zmeniť tak rýchlo, akoby si to ona sama priala.
Vedela, že práve teraz si protirečí, keď odmieta jeho pomoc, že sa bude musieť vydať do rúk tej osobe, ktorá sa pokúsi napraviť jej myseľ. Ak je to vôbec možné, lebo vedela, že v takýchto prípadoch nie je vôbec nič zaručené, inak by oddelenie s obmedzeným prístupom nebolo plné beznádejných prípadov. No nevedela, či dokáže, teraz, keď jej ponúkol možnosť ako sa nestať jedným z trvalých pacientov, využiť možnosť záchrany a nemyslieť na dôsledky. On každopádne získa späť mágiu, opäť bude nebezpečný pre všetkých, opäť bude zabíjať, ak sa rozhodne ho v tomto podporiť. Zatiaľ získa mágiu len dočasne, bude to pre nich oboch len skúška, ale dokáže sa zriecť tej možnosti, keď zistí, že môže napraviť to všetko, čo z nej robilo osobu, ktorú už ani vtom zrkadle nedokázala spoznať. Mysľou jej prešla predstava, že by mohla na všetko zabudnúť a obetovať sa, pre nich všetkých. Preto, aby on nemal ani len najmenšiu šancu na víťazstvo. Videla samú seba, ako nachádza spôsob, ako porušiť zmluvu ako necháva všetko za sebou a dovolí, aby ju to šialenstvo s ktorým bojuje definitívne pohltilo. No hlboko v nej sa ozvalo to nie. Silné nie, ktoré prekričalo všetko ostatné, aj Severus Snape predsa chcel žiť, napriek všetkému, čomu by musel čeliť, Harry hovoril, že by si zvolil život, ak by mu to bolo umožnené. A ona mala pred sebou možnosti, ktoré... Nevidela samú seba odchádzať, nech bola akokoľvek zmätená a znepokojená chcela viac.
Chcela, aby aj rozprával o svojej duši, tak ako jej sľúbil, chcela si vziať všetko a nebyť len obeťou, na ktorú si možno nikto nespomenie.
Harry možno zvíťazí tak či tak a ju bude to víťazstvo bolieť, aj keď...
Cítila ako pomaly klesá na kolená, pod váhou všetkých tých otázok.
Bolo to zlé, že si želá byť šťastná? Bolo to také strašné, že chce urobiť veci možno nepríjemné a nebezpečné, že nechce ustúpiť ale praje si zachrániť sa, že možno nie je až taká hrdinka akou by mala byť?
Nevillovi rodičia to dokázali, vybrať si temnotu, obetovať sa kvôli vyššiemu cieľu. Ona by to dokázala tiež, ale nechcela, jej odmietnutie tej beznádeje, bolo silnejšie a vedela, že bude opäť pevne stáť na nohách, že urobí všetko preto, aby sa tak stalo. No Harry... urobila toľko toho preto, aby práve on... A nevedela sa zmieriť s predstavou, že Temný pán ho zabije kvôli nej, že opäť povstane, lebo ona sa bojí nechať zomrieť tú najdôležitejšiu časť seba.
Cítila slzy, na svojich lícach, ich chuť prenikla až do jej úst, keď sa snažila dýchať, no šlo to ťažko, ako jeden z tých hrozivých bojov, priala si, nemyslieť, len cítiť, že má veci opäť pod kontrolou, že ju nič nemôže zraniť.
S Ronom bojovala tak dlho, tak dlho si myslela, že to čo k nemu cíti je výnimočné, no on nikdy nepovedal ani len nenaznačil... že by mohol pri nej stáť aj inak.
Prudké buchnutie, kdesi v izbe, akoby niečo padlo na zem, rýchlo si utrela slzy, vstala a ponáhľala sa späť.
Vozík bol prevrátený, nevedela presne, ako sa to stalo, no pocítila strach, že by sa mohol zraniť, že by si mohol tým pádom skutočne ublížiť.
Okno bolo rozbité, črepiny všade naokolo.
Pomocou mágie ho otočila a pomohla mu posadiť sa. Bol v poriadku. Zrejme sa len trochu udrel, no nijak zvlášť tým zasiahnutý nebol.
„Čo sa stalo... To okno... “
„Aurori nemajú čo robiť, nie je to prvý raz, čo izbu zasiahlo náhodné kúzlo... No nikdy to nie je nič čo by mohlo byť smrteľné...“
„Toto tak nenechám... Nemôžu predsa len tak...“ bola pripravená za nimi ísť a vskutku sa postarať o to, aby sa vyvarovali náhodných kúziel tohto druhu. Nech ide o kohokoľvek nemôžu predsa len tak...
„Stoj, Grangerová, nemá to žiadny význam... nájdu si spôsob ako zastrašiť aj teba a vieš veľmi dobre, že práve teraz by si sa mala stresu skôr vyhýbať...“ pripomenul jej, že jej stav nie je práve najlepší. No nenaliehal na ňu, aby sa rozhodla pre jeho spôsob riešenia.
„Áno, ale oni predsa nesmú...“
Usmial sa.
„Takže si pripravená ma brániť...“
„Áno, vlastne, nie, ja len...“
Práve teraz sa jej zdalo, že aj spodnú peru má trochu viac napuchnutú, no možno sa jej to len zdalo.
„Vskutku som nečakal toľko záujmu... no možno je to tak najlepšie, možno to sú tie skutočné prejavy náklonnosti...“
Aj ona sa usmiala, jej smútok bol preč tak rýchlo, keď s ním zdieľala niečo, čo možno bolo v tejto chvíli skutočné hlavne pre ňu.
Vrátila sa späť k nemu, možno by skutočne nemala robiť také veci, budú si myslieť, že je úplne pod jeho vplyvom, ak sa rozhodne...
***
Muky toho nasledujúceho týždňa by nepriala zrejme nikomu. Zhoršilo sa to, do takej miery, že takmer ani nevstala z postele, Winky vykonávala väčšinu jej povinností a osobne sa desila ďalšej kontroly.
Hlavu jej šlo roztrhnúť, čiastočne strácala pojem o čase aj o tom, čo sa s ňou deje, všetko jej musel pripomínať, niekedy zabúdala aj na to, prečo je vlastne s ním a istý čas si myslela, že opustil stránky denníka, že je to opäť horcrux.
Niekedy bolesť jednoducho všetko zmazala a ona necítila nič iné len zúfalú túžbu po záchrane.
„Grangerová, už sa budeš musieť rozhodnúť...“ to jej povedal, počula jeho hlas, bola ním zasiahnutá, no nevedela, či vôbec dokáže...
„Ja... čo mám urobiť, čo sa stane ak...“ vedela, čo sú to myšlienkové vedy, Harry jej hovoril o svojich hodinách so Snapom.
Oklumencia bola magickou obranou mysle, pred vonkajším útokom. Čarodejníci skutočne dokázali jeden druhému takýmto spôsobom, pomocou legilimancie, ktorá bola istou formou útoku na cudziu myseľ, starým a v istých kruhoch zaznávaným umením, poškodiť ľudskú myseľ aj natrvalo. Vyvolať nebezpečné predstavy, šialenstvo aj iné komplikácie... No o náprave toho vedela len veľmi málo a bála sa, aj teraz, keď sa jej stav zhoršil natoľko, že takmer strácala možnosť samú seba kontrolovať, strach bol stále veľmi silný.
„Dáš mi časť svojej mágie a ja ti poskytnem niečo na oplátku, dovolím ti preštudovať si celý ten proces, knihu prečítaš len pomocou parselčiny... podelím sa s tebou o tú schopnosť, aby si to mohla urobiť... no dovoľ mi, aspoň vytvoriť bariéru, aby si vôbec mala nejakú šancu... Dočasne ti to pomôže, ak nie je poškodenie nezvratné bude možné ťa týmto spôsobom na istý čas ochrániť pred dôsledkami... mágia by na to mala stačiť... stačí len kúsok tvojej mágie, nič viac... nemôžem sa na to dívať, keď si takto... v takomto stave... nevedel som, že niečo také môže tiež vyvolať istý druh neznesiteľnej bolesti a nebudem veľmi dobrým spoločníkom, ak ma od nej neoslobodíš... A ak niekto príde skôr, než... pošlú ťa preč zo zdravotných dôvodov...“
Uzavreté oddelenie, už priam videla ten rad postelí a nemohla zniesť tú predstavu, no zároveň aj...
„Bolesti, tebe skutočne závisí.... záleží...“
„Áno, Grangerová, koľkokrát ti to mám opakovať, čo mám urobiť, aby si...“
Nebola pri zmysloch, nie úplne, inak by zrejme nesúhlasila s tým, aby...
„Dobre, ja... urobím to... len kúsok mágie a nič viac... budem sa cítiť lepšie, však... skončí to...“
„Áno, skončí...“ v jeho hlase bola istota, proti ktorej nenachádzala žiadnu obranu.
