Snapov syn 3. kapitola (Quentin) 2. časť

„Sú preč...“ opakoval takmer nežne, Daphne sa stále chvela v jeho objatí a on si želal, aby nikdy  nemusela bojovať s magickou panikou, aby nikdy nečelila tomuto druhu strachu.
Vedel, že kvôli tomu tu pre ňu bude na Rokforte ťažké, no nedokázal jej to povedať, prial si, aby o školu nepovažovala za ďalšiu komplikáciu.
Jej svet sa pomaly opäť trieštil na kúsky a on to mohol len sledovať a pokúsiť sa jej pomôcť, tak ako najlepšie vedel.
„Potter to vie, on to vie... vie o...“
„Nie, nevie, len nás skúša, to je všetko, keby to vedel neposielal by žiadne odkazy...“ aj on však pripúšťal, že odkazy tohto druhu neveštia nič dobré.
„Ale je to Potter...“
„Na Pottera si musíme dávať pozor, no otec vie, ako si s ním poradiť... Nepredpokladám však, že by mu chcel ublížiť, vieš, Potter svojím spôsobom môjho otca obdivuje...“
„Tak ako ja teba?“
„Neviem, či to dá porovnať, možno áno...“ potešilo  ho, že to povedala, každopádne mu to veľmi lichotilo.
Pobozkal ju na čelo a ona sa konečne usmiala, jej strach ustupoval.
Hneď ako to povedal, pocítil aj ďalšie výčitky, akoby robil niečo zlé, akoby čo i len jediný dotyk bol preňho zdrojom dosiaľ neznámeho znepokojenia. A niečo ho priam nútilo k tomu, aby sa k nej už viac ani nepriblížil, bolo to natoľko silné, až začal mať podozrenie, že tento náhly pocit, nie je len dôsledkom jeho hádok s Tetou Astrid, mamou Daphne, ktorá mala výhrady voči tomu, ako sa k sebe obaja správali.

***

Priniesol jej balíček s Egyptskou zásielkou, ktorú im poslal strýko Olaf a takisto aj niečo naviac, čo považoval za mimoriadne dôležité.
Olaf riadil ich egyptskú pobočku, ktorú v postate otvorili hlavne vďaka nemu. Predtým pracoval hlavne ako kliatborušiteľ, no istá pomerne nepríjemná nehoda mu zabránila pokračovať.
Nebol Quentinovým príbuzným, pochádzal z Astridinej strany, bol jej vzdialeným bratrancom, no mala ho rada, akoby bol jej bratom, po vojne im dosť pomohol, a on sám trval na tom, aby ho obaja oslovovali strýko Olaf.
Daphne zabudla na všetky nepríjemnosti, keď mala ten balíček v rukách. Pani B si nepriala, aby tú zásielku rozbaľovali spolu, vlastne by bola najradšej, keby sa Daphne začal vyhýbať, chápal ju, no nepovažoval za nutné pristupovať až k takým extrémnym krokom.
Vždy spolu vychádzali veľmi dobre, boli si navzájom oporou a neprial si, na tom nič meniť.
Daphne bola tým nevinným zdrojom jeho šťastia, možno jediným, za ktorý si prial bojovať.
„Páni, už som si myslela, že na nás zabudol... a on to poslal, takto pekne zabalené a také ťažké... čo v tom asi tak môže byť?“
„Hneď sa pozrieme, no najprv by som rád, vedel, či vieš čo je toto...“ posunul k nej menšiu bielu misku.
„Dúhová miska...“ identifikovala Daphne ten predmet, už jej ho raz ukazoval, no ešte nikdy nemala možnosť ho použiť.  Bezpochyby to bolo pre ňu novým zážitkom.
„Načo ju potrebuješ?“
„Dnes ti ukážem ako sa odhaľujú kliatby... “
„A môžem to skúsiť aj ja...“
„Isteže, áno...“ súhlasil s tým a navodil atmosféru, akoby šlo o nejakú neškodnú hru. So všetkého najviac si prial, aby bola šťastná, aby nemusela bojovať so všetkými tými zbytočnými vecami, no vzhľadom na jej stav sa musel presvedčiť o tom, či náhodou... nechcel na to ani len pomyslieť, no ten pocit, keď ju držal v náručí, nebol tým, čo zvyčajne cítil vo vzťahu k nej.
„Najprv misku naplníme vodou, takmer až po okraj...“ pomaly to urobil, samozrejme bez mágie, ktorú doma nemal dovolenú, okrem práci v dielni, ktorá tvorila jedinú výnimku.
Daphne nadšene sledovala, ako sa vo vode, zjavili všetky farby, zelená, červená, modrá, pred nimi sa vytvorilo celé farebné spektrum.
„To je pekné...“ pochválila ho Daphne a mierne sa naklonila, aby lepšie videla.
„Teraz, keď je vonku celé spektrum, vložím do nej obe ruky, len sa zľahka dotknem hladiny...“ vysúkal si rukávy a opatrne to urobil. Pocítil dotyk tepla, jemené šteklenie na dlaniach, však prišlo pomerne rýchlo a on ruky opatrne vytiahol.
Ukázal Daphne svoje dlane, na ktorých sa začali tvoriť tmavé stopy, no bolo ich len pár a ešte niekoľko svetlých bodiek, nič mimoriadne, len typické stopy po magických odvaroch.
„Čo znamenajú tie bodky?“
„Len toľko, že pracujem s istými látkami, ktoré zanechávajú takmer nepatrné stopy... no nič mimoriadne... žiadna kliatba ani urieknutie...“
„Môžem?“
Prikývla dovolil jej, aby sa ich dotklo, opäť sa to vrátilo, ti nepríjemné pocity, no snažil sa to vydržať a nedať nič najavo.
„Nebolí to?“
„Nie, ani trochu...“
No zároveň aj zvláštny smútok, keď Daphne stratila záujem o jeho ruky. Kým čakal na zmiznutie vzoru, ponorila do misky tie svoje.
„Aj moje by mali byť podobné?“
Neodpovedal, vytiahla ich skôr než sa k tomu odhodlal. Sledoval ako čierna farba pohltila celé jej dlane aj prsty, zanechala za sebou zložitý vzor, akoby niekto pomaľoval jej ruky henou.
Kliatba, ktorej sa obával, nebola v ňom, bola použitá na ňu, vedel, čo znamená ten vzor, tá agresivita, ktorú so sebou niesol, to boli stopy po čiernej mágii. Chápal, že ho nenávidí a nedôveruje mu, no nemohol uveriť, že to naozaj urobila, že sa odvážila... niečo také dostať do jej už aj tak krehkého systému.
„To je tiež pekné, také obrazy, znamená to však niečo zlé, keď je tam toľko čiernej...“
„Znamená to len to, že niekto ťa chcel ochrániť, no nie práve najvhodnejším spôsobom...“ nemal v úmysle jej povedať celú pravdu, bola to len záležitosť medzi ním a pani Brownovou.
„Je to zlé, ublíži mi to?“
„Neboj, sa nič sa ti nestane... Je to len trochu iné ochranné kúzlo... Najlepšie však bude, ak sa na teba pozrie liečiteľ Pye, pre istotu za ním zájdeme, hneď teraz... necháme tu len mame odkaz...“
„A čo balíček?“
„Vezmeme ho zo sebou a otvoríme, ho keď si na to nájdeme čas...“
Prikývla.
„Nemám rada, ochranné kúzla... “ povedala mu, keď sa vrátil s prenášadlom, ktoré mal k dispozícii pre zmenu od svojej mami, ktorá mu predsa len dôverovala o niečo viac než pani Brownová.
„Ja tiež, nie, človek by sa v takomto prípade nemal spoliehať na mágiu.“