Kliatba smiechu

Nepredpokladal, že sa tam skutočne objaví. Malo to byť ich posledné dohodnuté stretnutie pred prázdninami. No už ani zďaleka nie za trest.
Potom ako sa k nej správal v Škriekajúcej búde a ako ho videla povedzme, že stratiť nad sebou kontrolou, nepredpokladal, že by mala záujem s ním ešte niekedy hovoriť súkromne.
Menej príjemná stránka jeho povahy dala o sebe opäť vedieť a bolo to omnoho horšie než zvyčajne. No Severus nemal aj tak nič iné na práci, hnev kvôli Blackovi ho už prešiel a tá záležitosť s Lupinom, to že musel odísť, nebolo ani zďaleka to najhoršie, čo by sa mu mohlo stať.
Hodiny sa už skončili a Potter opäť ako vždy dosiahol svoje. Ani len nevedel, aké dôvody ho vlastne viedli k tomu, aby prišiel na to miesto, v dohodnutom čase, nebolo mu to jasné ani teraz, keď sa blížila hodina ich stretnutia a nevedel, či to vôbec chce zistiť.
Opäť sa opieral o zábradlie, no tentoraz viac než výhľadu venoval pozornosť svojmu ľavému predlaktiu, samozrejme zakrytému dlhým rukávom, no nemusel vidieť znamenie, dokázal si aj bez toho veľmi dobre predstaviť ako vyzerá. Vyhasnuté tetovanie bolo stále tam, pripomínalo mu kým je a ak sa riaditeľ skutočne...
Iný druh vône než tie, na ktoré bol zvyknutý ho však prinútil ustúpiť.
„Slečna Grangerová?“ opýtal sa takmer, akoby pochyboval, či ...
„Dobrý deň, pán profesor...“
Nevedel celkom identifikovať, čo znamená ten nový spôsob, ktorým sa naňho dívala, no pripravoval sa na to, že rozbije to ich krehké priateľstvo a on jej bude musieť svojimi slovami ublížiť horšie, než to urobil tam pred nimi, keď na ňu kričal a urážal ju. Ak by voči nemu začala cítiť ten druh nenávisti, ktorý spoznal on sám, musel by jej odpovedať, aj keď veľmi nerád, by za každú cenu bránil svoju pozíciu. Ona nevedela, čo sa stalo, nemohla tušiť a ani jej neprial, aby bola niekedy konfrontovaná so zážitkami, ktoré sa spájali s jeho minulosťou, nemohol zabudnúť a odpustenie nebolo jeho doménou, s tým sa už dávno vyrovnal.
„Chcela by som vám poďakovať za to, že ste mi pomohli doučiť sa tie kúzla vyvolávajúce smiech...“
Neočakával slová tohto druhu, ale skôr naozaj len istý druh odporu alebo aj...
„Predpokladám, že by ste ich zvládli aj bez mojej pomoci... ak by to bolo nevyhnutné...“ nepochválil ju naozaj, len sa snažil zmierniť dopad tých slov vyslovených v škriekajúcej búde, aj keď ani len sám netušil, prečo mu na tom práve teraz záleží. No to, čo povedala, bol ako ten druh šialenej nádeje,  ktorú sám sebe nemohol nikdy dopriať.
Grangerová si rozpačito napravila remienok na svojej taške, prial si, aby mu práve teraz, keď bola jeho myseľ čistá, nebolo jej zmýšľanie také blízke, aby v nej nevidel tie odpovede, ktoré mu prinášali aspoň čiastočnú radosť... jednu z tých nevinných radostí, ktoré neznamenali nič iné len to, že on Severus Snape, možno napokon pochopil, čo znamená skutočné priateľstvo.
Ticho, ktoré ich obklopilo nebolo nepríjemné, obaja zrejme premýšľali o tom, kam posunúť ich rozhovor aj keď na ťahu bola práve teraz hlavne Grangerová, Snape sa ešte ani zďaleka nespamätal zo šoku.
„Ďalší rok ubehol tak rýchlo, pane, bol veľmi ťažký, jeden z tých najťažších, ale predsa, čiastočne vďaka vám sa mi podarilo zvládnuť veci, o ktorých som si myslela, že by ma za iných okolností dokázali zlomiť...“
Nemohol pochopiť, nevedel, ako sa brániť voči jej láskavosti.
„Grangerová...“
„Áno, pane?“
Usmiala sa a nebola pod vplyvom kliatby, usmievala sa inak než...
„Vy si skrátka nedáte povedať, všakže?“ nemal talent na komplimenty a ani nevedel či chce, aby jeho slová vôbec niekedy tak vyzneli, bez toho, aby mal v sebe dostatočnú dávku ohnivej whiskey, ktorá práve teraz chýbala v jeho systéme.
„Nie, pán profesor...“
„Nemali by ste... skutočne mi nie je jasné, potom čo som vám povedal, ako je možné, že mi ďakujete?“
„Všetci sme boli veľmi rozrušení, pán profesor, povedzme, že to bola jedna z tých mimoriadnych situácií, ja sama som bola na hrane všetkého možného... Nemyslím si, že to čo bolo vyslovené  v hneve, môže zničiť všetko ostatné, čo sa nám podarilo dosiahnuť. Nevidím žiadny dôvod, prečo by som mala byť práve teraz na vás nahnevaná... Už som si vypočula aj horšie slová, než to, čo ste mi povedali... možno skutočne nerozumiem tomu, čo sa tam s vami stalo a zrejme ani nemám právo na to, aby som tomu porozumela, no myslím si, že to zvládneme, že to bude napokon v poriadku, nenechali ste nás predsa len tak, chceli ste nám pomôcť, keď profesor Lupin...“
„Jemu som však veľmi nepomohol...“ pripomenul jej tú skutočnosť, aby sa mala na pozore.
„Ja sama neviem, či by som pomohla Malfoyovi, keby som... keby ma isté osobné dôvody viedli k tomu, aby som... prezradila isté informácie, ktoré by mohli viesť k jeho vylúčeniu... ak by ma k tomu viedli dôvody, ktoré možno nepoznám, no viem si predstaviť, že sú závažné...“
Bol natoľko zarazený jej reakciou, tým jej prejavom, že nenašiel v sebe silu na žiadne protesty, logické argumenty neprichádzali, irónia mu veselo mávala kdesi z konca jeho mysle, kde sa usadila a odmietala odtiaľ vyliezť. 
Urobil pár krokov smerom k nej, no zastal stále ešte v bezpečnej vzdialenosti. Grangerová bola tak... práve ho odzbrojila a nepoužila k tomu mágiu, to sa mu už dávno nestalo... Nepamätal si, že by to niekto dokázal urobiť, takým spôsobom ako ona...
Mal by odvolať svoje slová, definitívne a navždy, to dievča rozhodne vedelo, ako pohnúť rozumom.
Necúvla pred ním, len tam stála a čakala, nechala ho prísť bližšie bez strachu.
„To čo ste povedali, slečna Grangerová, to skutočne myslíte vážne?“ jeho hlas bol tichý, do určitej miery poznačený nebezpečenstvom, že by mohol...
Díval sa jej do očí, inak než väčšine študentov, tak akoby chcel spoznať, že ide len o jednu z tých stratégií alebo úprimný druh záujmu.
„Áno pán profesor, úplne vážne a ak aj vy budete súhlasiť, môžeme sa spolu takto zhovárať aj naďalej, samozrejme za podmienok, ktoré sme si určili už predtým...No ak vám naše rozhovory spôsobujú len starosti, ak si myslíte, že by som mala radšej mlčať... “ v jej hlase bolo práve teraz to mierne zachvenie, sklopila zrak, tá časť tej bolesti, ktorú jej spôsobil, keď s ňou predtým hovoril takým hrubým spôsobom, napriek všetkému čo povedala, ešte úplne nezmizla.
Dotkol sa jej pleca, uvedomil si, že jeho ruka spočíva na ňom, pomaly a opatrne, akoby vôbec po dlhom čase zisťoval, čo znamená ľudský dotyk.
„Zrejme to už nikdy viac nezopakujem a možno ani nepriznám, že som niečo také čo i len dokázal povedať, no je mi veľmi ľúto, že som vám svoje znepokojenie tlmočil takým spôsobom,, čo som vám povedal, prestal som sa ovládať, nemalo sa to stať takým spôsobom,  viem, že sa vás to netýka a že nemôžete za to, čo sa stalo v minulosti, budem sa snažiť vyhnúť podobným... omylom z mojej strany, čo však neznamená že mi bude niekedy dovolené úplne zložiť zbrane...“
„Beriem to na vedomie, pán profesor, no nebojte sa, ani ja ich nezložím... nie úplne... no niečo by ste pre mňa mohli urobiť, povedzme, že je to len neškodná prosba, ako celú túto záležitosť uzavrieť...“ Odtiahol svoju ruku, tak rýchlo ako to len bolo možné.
„Počúvam vás Grangerová a očakávam, čokoľvek okrem bozkov a kvetov, samozrejme...“ jeho ironické ja sa aspoň na určitý čas vrátilo a prestal len opatrne našľapovať.
„Dovolíte mi, aby som sa s vami rozlúčila? Dlhší čas sa kvôli prázdninám a neuvidíme... možno je čas, aby sme mali na čo spomínať...“
„Dobre, Grangerová, to by snáď nemalo nikomu spôsobiť žiadnu ujmu,“ aspoň predpokladal, že to bude tak. No začal sa tváriť trochu viac podozrievavo, bezpochyby preto, že nevedel, čo presne si predstavuje pod formou vhodného rozlúčenia, kvôli podaniu ruky by sa ho predsa nepýtala na to, čo...
Objala ho. Skutočne a nielen tak, akoby sa lúčila s osobou, na ktorej jej absolútne nezáleží.
Bola ešte dieťaťom, ktoré túžilo po poznaní, po vedomostiach, chcela nájsť pochopenie, tak ako všetci, priala si byť akceptovaná. Nedokázal jej to vziať, ani on nemal tú silu, neprijať jej pokus o zmierenie.
Nedívala sa naňho, keď ukončila objatie, ona sama v krátkom čase, ktorý zrejme uznala za vhodný. Mala však ten druh odvahy, ktorý on sám práve teraz dokázal oceniť a nehľadať za tým, žiadne iné významy, než len ten, že chcela, aby si zapamätal ich rozhovor, aby bol preňho dôležitý, tak ako pre ňu.
„Ja... mala by som už ísť, zbaliť sa a tak...“ jej hlas znel neisto, akoby každé jedno z tých slov mohlo ju samú uviesť do rozpakov.
„Áno, iste, len choďte, prajem vám príjemné prázdniny,  slečna Grangerová...“ prepustil ju absolútne pokojne a len dúfal, že dokáže zvládnuť to, čo zrejme príde, že temnota nikdy nepremôže to svetlo, ktoré obklopovalo jej svet.