Tmavé tiene sa ho dotýkali. Dlhými prstami prechádzali po krehkom tele. Jeden z nich sa vymanil zo zovretia ostatných. Pritiahol si ho do nežného objatia.
„Som tu,“ zašepkal podmanivým hlasom. Spoznal ho. Tú tvár až príliš často vídaval v reálnom živote. Ten človek mu bol priam na míle vzdialený. Nemohol naňho vôbec ani pomyslieť.
„Kto ste?“ chlapec sa pokúšal dostať z tej sladkej pasce. Poznal odpoveď, ale chcel si byť istý, že je to naozaj len sen.
„Som tvoj osud...“ obaja to vyslovili naraz.
Tmavovlasý chlapec sa rozrušene pomrvil na posteli. Zelené oči neúprosne prechádzali po celej miestnosti. Zúfalo si utrel spotené čelo. Opäť ho to tak veľmi rozrušilo, akoby k tomu naozaj došlo.
Bol najmenší z celého ročníka. Pôsobil vždy tak krehko a zraniteľne. Mal oblečenú červenú pyžamu s kockovaným vzorom.
Vrhol znepokojený pohľad na hodiny, ktoré mal pri posteli. Ešte nebol čas ísť do školy, ale napriek tomu sa mu poriadne zovrel žalúdok.
Dnes máme prvú hodinu s ním. Ako sa budem naňho pozerať, keď sa mi to zas snívalo. To sa nedá vydržať.
Zaboril hlavu do vankúša. Chcel si ešte chvíľu pospať. Myšlienky sa však stále blížili k nedorobenej domácej úlohe a trom spolužiakom, ktorý mu spôsobovali tú najhoršiu potupu. Vždy ho zastrašovali, smiali sa z neho a brali mu veci.
Nenávidel ich. Nemohol im to odpustiť, ale sám sa proti nim postaviť nedokázal. Vždy podľahol tlaku. Ich útoky boli vždy veľmi zvláštne. Akoby vždy vedeli kam sa chystá. Poznali cestu, ktorou sa vydal, aj keď si dával pozor, aby ho nikto nesledoval. To v ňom vyvolávalo podozrenia, ktorým sám ešte vôbec nerozumel. Občas mal pocit, že to nie sú jeho rovesníci. Spôsob, akým uvažovali k tomu veku vôbec neprislúchal.
Ešte čudnejšie bolo správanie profesorov a ostatných žiakov. Mal pocit, akoby to vôbec nevideli. Nikto nebral jeho sťažnosti do úvahy. Nikto ho nepočúval. Dokonca šiel aj za riaditeľom, ale ani on to nebral vážne.
„Trochu si z teba vystrelili. Chceli ťa len vystrašiť... Veď ich už poznáš,“ tie slová v ňom vyvolali hnev, ale prehltol aj toto nečakané sklamanie. Ostatní spolužiaci tiež svedčili proti nemu, dokonca raz potvrdili, že to on ich vyprovokoval.
Nie, nemohol to urobiť. Mal príliš veľký strach, že mu ublížia. Nikdy by sa k nim dobrovoľne nepriblížil. Po skončení školského roka chcel požiadať o preloženie na inú školu. Bol unavený a všade videl len nepriateľov.
Dvere do jeho izby sa náhle otvorili. Stará žena s dlhými sivými vlasmi sa naňho usmiala.
„Fujito, musím odísť k lekárovi. Peniaze máš na stolíku. Desiatu som ti urobiť nestihla, ale máš tam vyložené všetko potrebné. Nebuď dlho vonku s Keiko... Vieš, že sa to nepatrí,“ roztiahla záclony a pozbierala popadané veci.
„Áno, babka, ale Keiko bola moja matka, ja nie som váš syn, ale vnuk,“ odvetil vyľakane. Čoraz častejšie sa stávalo, že si ho takto pomýlila.
„Vnuk... samozrejme, že vnuk...Prepáč, mi Fujito, som už celkom popletená,“ zamrmlala nesústredene.
„Babi, dúfam, že nejdeš von sama? Vieš, že môžeš kedykoľvek všetko zabudnúť,“ opýtal sa prísne. Oveľa radšej by šiel s ňou. Bolo by to oveľa príjemnejšie ako musieť zas pretrpieť celé vyučovanie.
„Nie, Fujito, nemusíš sa o mňa báť. Príde ma vyzdvihnúť moja dobrá priateľka Ayaka- chan... Zvezieme ťa aj do školy. Tak sa nemusíš ponáhľať...“ jemne ho pohladila po vlasoch.
„Dnes sa necítim dobre. Radšej by som ostal doma,“ nemal už žiadne peniaze. Predal aj viaceré veci so svojej izby, knihy, staré hračky dokonca aj oblečenie. Ostalo mu len to najnutnejšie. Mal až príliš veľký strach. Nemohol sám čeliť útočníkom.
„Vzdelanie je veľmi dôležité. Pokiaľ nie si chorý, nemal by si vynechávať školu. Len sa nevyhováraj, Fujito...“ netušila, čo sa s ním deje. Vedela, že jeho študijné výsledky sa v poslednom čase dosť zhoršili. Práve preto mu nemienila tolerovať absencie. Na niektoré veci si okamžite spomenula, ale opäť na ne zabudla. Tentoraz však šlo len o krátkodobý výpadok.
***
V aute vládla dosť napätá atmosféra. Ayaka mala pustenú svoju obľúbenú hudbu. Bola už tiež dosť stará, ale myseľ mala úplne v poriadku. Hneď si všimla, že Fujito sa necíti dobre, ale nechcela do toho zasahovať.
„Fujito-kun, mám sa po teba zastaviť aj po skončení školy? To pre mňa nebude problém...“ pokúsila sa prekričať hudbu.
„Nie, ďakujem. Radšej pôjdem pešo,“ zamrmlal nesústredene. Nechcel, aby ho videla s rozbitými ústami, prípadne s iným nepríjemným poranením.
Zvyšok cesty jej nevenoval pozornosť. Díval sa z okna na ľudí. Ľutoval, že nie je jedným z nich. Ich problémy mu pripadali malicherné. Chcel byť silný, naučiť sa brániť. To všetko si prial, ale odvaha z neho veľmi rýchlo vyprchala.
Prečo každý má niekoho kto mu rozumie, ale mňa nikto neposlúcha? Nikomu na mne nezáleží.
Pevne zovrel rukách svoju tašku. Približovali sa k naplneniu jeho osudu....Chcel vystúpiť a utiecť. Chcel im povedať, že sa tam už nevráti. Skôr než si to však stihol auto zastalo a obe ženy mu zaželali veľa šťastia.
„Tak sa majte,“ poznamenal smutne. Dúfal, že to nie je posledný raz čo vidí svoju starú mamu a jej priateľku. Podvedome cítil, že tentoraz to bude oveľa vážnejšie.
Pomaly kráčal do školskej budovy. Vybral si knihy na hodinu dejepisu. Ruky sa mu stále poriadne chveli.
„Ahoj, ty maznáčik. Uvidíš, že dnes to budeš mať veľké ťažké...“ tesne pri uchu mu zaznel nepriateľský hlas.
„Daj mi pokoj, Tetsuo!“ vzdorovito zamrmlal Fujito. Nechcel, aby sa k nemu približoval. Chodba bola plná študentov. Bol v bezpečí. Rýchlo zavrel skrinku a poriadne tresol dvierkami. Takmer mu tým pohybom privrel prsty. Nevedel, kde sa to v ňom vzalo.
„Ty urobíš to čo chcem, lebo inak si ťa počkáme...“ veľavýznamne mu stisol ruku.
„Máš peniaze, tvoj otec je podnikateľ, tak nechápem, prečo ma otravuješ. Nájdi si inú zábavu,“ vedel, že za svoje slová bude pykať, ale tentoraz ho to vôbec nezaujímalo. Spôsob akým sa dotkol jeho ramena mu pripadal priam poburujúci. On nemal právo sa k nemu takto správať.
„Si len malý ustráchaný chlapček. Zajtra mi už opäť budeš zobať z ruky. Počkám si ťa... Peniaze môjho otca do toho neťahaj. To s tým nemá nič spoločné. Tak buď dobrý a zaplať, lebo inak skončíš veľmi zle,“ šepkal mu to do ucha a rukou mu mierne pridržiaval hlavu. Nikto si ich nevšímal.
„Nič nemám,“ hlesol potichu. Naozaj to bola pravda. Nevymýšľal si. Babka mu nedala viac peňazí bez nejakej konkrétnej príčiny. Nemali toľko finančných prostriedkov.
„Vtom prípade si mŕtvy,“ odtiahol ruku z jeho hlavy a nechal ho ísť.
Na základnej škole sme sa priatelili. Nemôžem tomu uveriť, že sa až tak zmenil. Teraz ma už vôbec nepovažuje za kamaráta. Nenávidí ma a neustále chce len peniaze. Prečo mnou tak opovrhuje? Čo som mu urobil... Predtým bol taký milý...
Okamžite prešiel k svojim spolužiakom. Chcel byť od neho čo najďalej. Nervózne listoval v učebnici a pokúšal sa niečo si prečítať.
Všetci sa usadili na svoje miesta. Fujito si vybral jednu z predných lavíc. Počas celej hodiny priam hypnotizoval hodinky. Profesor meškal a on sa nervózne hniezdil na stoličke. Na čistý papier si začal písať slová zo svojho sna. Som tvoj osud. Som tvoj osud. Som tvoj osud.
Písmená pekne vymaľoval. Vôbec si neuvedomil, že hodina už začala.
Takeo Sugiyama zložil svoje veci na katedru. Zdržal sa kvôli rozhovoru s riaditeľom.
„Možno ste si to ešte nevšimli, ale hodina už začala,“ vyhlásil chladne. Bol to ešte mladý muž, na začiatku svojej kariéry. Na svojom prvom pracovisku sa cítil veľmi dobre, ale bol vždy prísny a na nikoho nebral ohľad. Jeho zlú náladu si mali možnosť vychutnať všetci študenti. Hluk v triede sa okamžite utíšil.
Fujito prestal kresliť. Uvedomil si, že stojí blízko jeho lavice. Mal možnosť ocitnúť sa pod paľbou striebrosivých očí. V poslednej chvíli zakryl papier učebnicou. Nebol si však istý, či si nestihol niečo z neho prečítať.
Nepočúval výklad. Zameriaval sa len na intenzitu profesorovho hlasu. Pohľadom prechádzal po hnedých vlasoch, zastavil sa na perách, ktoré sa pravidelne pohybovali. Predstavoval si, aké by to bolo, keby ho naozaj pobozkal. Páčilo by sa mu to alebo by to považoval za tú najhoršiu opovážlivosť? To nevedel posúdiť, ale aspoň na chvíľu sa odpútal od nezvratného osudu, ktorý ho čakal po skončení školy. Namiesto poznámok presne opísal svoj sen, aj všetko čo cítil, vždy keď mu to preblesklo mysľou. Bolo to oveľa ľahšie, keď mal pred sebou osobu zo svojho sna. Vyjadril to v krátkej básni.
Pero mu však vypadlo z ruky. Keď sa poňho zohol, spolužiak z vedľajšej lavice mu papier zobral a začal ho podávať ďalším.
„Hej, vráť mi to,“ vyhŕkol nahnevane. Chcel si ho vziať, ale už bol príliš ďaleko a vstať sa neodvážil.
„Čo to tam robíte? Dajte to sem! Papieriky si na mojej hodine posielať nebudete!“ Sugiyama im ho vzal a chvíľu ho študoval. Tvár sa mu mierne zmraštila.
„Nesmejte sa. Na poézii nie je nič zlé,“ prikázal žiakom, ktorý si to stihli prečítať.
***
Celý deň prešiel až príliš rýchlo. Fujito chcel stále ujsť, ale obával sa, že ak by vymeškal ešte pár hodín nenechali by ho uzavrieť ročník a v pokoji odísť so školy. Práve kvôli tomu riskoval ďalšie nepríjemnosti.
Snažil sa ostávať v blízkosti ostatných študentov. Neodťahoval sa od nich ako zvyčajne. Chcel sa čo najskôr dostať von z budovy. Bolo už dosť neskoro, lebo akurát natrafil na najdlhší školský deň, ktorý mal v rozvrhu.
Pri skrinkách sa však zdržal. Niekto mu pokazil kladku a nemohol dovnútra strčiť kľúč. Nad sebou zbadal. Študenti sa ponáhľali domov a on ostal sám. Nemohol sa dostať k svojim veciam.
„Maličký, vraj nemá peniaze... Tak sa s ním trochu pohráme,“ Tetsuo ho vyzývavo pohladil po chrbte. Jeho priatelia stáli pri ňom a veľavýznamne sa uškŕňali. Nenávidel ich všetkých... Boli úplne rovnakí. Nenachádzal medzi nimi žiadne rozdiely. Mal pocit akoby splynuli do jednej nenávistnej bytosti, ktorá ho prenasledovala. Tetsuo bol nanešťastie vysoký, dosť silný a chodil na bojové umenia. Svoju moc však zneužíval... Tí ostatní neboli takí nebezpeční ako on.
„Daj tie ruky preč!“ začínal strácať nervy. Bol ochotný strpieť všetko, ale nie dotyky. To im nemienil tolerovať. Posledné zvyšky vzdoru sa v ňom vzbúrili.
„Vždy nosíš také pekné svetríky, ktoré len zvýrazňujú tvoju nevinnosť. Vždy sa nám vyhýbaš a nechceš platiť...“ obrátil jeho tvár k sebe.
Fujito sa mu však vytrhol zo zovretia. Tetsuo ho schmatol a udrel. Krv sa mu pustila z nosa a mierne sa mu zatmelo pred očami. Neznášal pohľad na také niečo...
„Ak budeš so mnou chodiť, nemusíš mi už platiť...“ navrhol mu chladne. Pevne ho chytil a chcel ho pobozkať. Fujito si utrel krv z tváre a poriadne ho odsotil. Mal toho dosť. Veľmi mu to ublížilo a nemienil mu dovoliť, aby si z neho opäť robil posmech. Ostatní ho chytili a odvliekli na záchod. Bránil sa a kričal. Opäť nikto neprišiel. To nie je možné. Veď to musia počuť! Prečo ma ignorujú! Vedel, že profesori sú ešte v škole.
„Určite pri sebe niečo má. Vyzlečte ho a uvidíme,“ chladne navrhol Tetsuo.
„Nie!“ zavrčal Fujito. Bál sa čoraz viac. Nie poníženia, ale toho chlapca, ktorý sa úplne prestal ovládať.
„Tetsuo, tak s týmto nepočítaj. Pokojne mu jednu dám, ale vyzliekať ho nebudem. Nechcem sa dostať do problémov. Do toho by ste sa nemali pliesť ani vy chalani, mohol by nás obviniť z obťažovania...“ jeden z jeho bandy nesúhlasne pokrútil hlavou. Ostatní sa tiež pridali k nemu. Očividne nemali chuť urobiť niečo také.
„Tak vypadnite! Nepotrebujem vás...Choďte!“ chcel to urobiť sám, ale Fujito sa len tak ľahko nedal vyzliecť. Bránil sa a odtláčal ho od seba. Napokon ho udrel o čosi silnejšie. Chlapec narazil hlavou do umývadla. Ostal ležať na zemi. Bol v bezvedomí a na hlave sa mu objavila krvácajúca rana.
„Krvi nemôžem odolať,“ Tetsuo si naňho ľahol a priložil pery k rane. Chystal sa piť, ale nemohol. Niečo ho nešetrne chytilo za krk a prudko hodilo o stenu.
„Toto je asi jediný jazyk, ktorému rozumieš. Zdá sa, že ti musím pripomenúť tvoje postavenie,“ ťažká ruka ho ešte viac tlačila k zemi. Takeo Sugiyama ho chvíľu držal v tej nepríjemnej polohe. Nedovolil mu vstať. Niekoľkokrát ho hodil o stenu.
„Tomu chlapcovi dáš pokoj,“ profesorove oči sa zaplnili hnevom. Ledva sa ovládal. Netušil, že si ho vyhliadli. Málokedy si všímal svojich žiakov. Zaujímali ho len dejiny a svoje schopnosti nevyužíval.
„Som hladný. Potrebujem obete... potrebujem... Vy nie ste démon, nerozumiete tomu,“ zreval rozčúlene.
„Som upír, ale ešte v živote som na nikoho nesiahol. Ty nevieš, čo znamená byť hladný. Ty to tiež môžeš vydržať. Manipuluješ s ostatnými, aby nepočuli jeho volanie o pomoc. To sa už nestane... Ja ti to nedovolím,“ profesor opatrne zdvihol chlapca so zeme. Ukázal Tetsuovi mu tesáky, aby si uvedomil vážnosť situácie.
„Nemáte na výber. Nemôžete byť všade. Neustrážite ho na každom krku...“ takisto sa začal pýšiť svojou pravou podobou. Mierne zožltol a na rukách sa mu začali objavovať pazúry.
„Výborne, Tetsuo. Nemusíme o tom ďalej diskutovať. Ešte viac ma skús rozčúliť, aby som zabudol na akúkoľvek ľudskosť,“ opatrne držal v rukách svoje bremeno. Nevnímal krv, ktorá chlapcovi vytekala z rany. Rukou ju zakryl. Jeho pokožka krv absorbovala. Cítil sa omnoho silnejší.
„Nesmiete ma zabiť... Nemôžete to urobiť. Som študent,“ pokúšal sa dosiahnuť na obeť. Profesor odskočil, udrel ho po natiahnutej ruke tak prudko až sa zlomila.
„Upíra takéto veci vôbec nezaujímajú... Bež, utekaj, kým si to nerozmyslím...“ chcel sa s ním porátať, ale nemal na to vôbec čas. Musel chlapcovi ošetriť zranenie.
Tetsuo chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol poslúchnuť. Bol ešte príliš mladý a zomrieť sa rozhodne nechystal.
Profesor vyhrnul chlapcovi zelený sveter. Fujito sa začínal preberať. Rýchlo schoval tesáky. Naklonil sa k nemu a pobozkal ho. Dával mu svoju silu, aby sa rana rýchlejšie zahojila.
Prekvapilo ho, že Fujito spolupracoval. Vôbec sa nebránil. Pevne ho objal okolo krku...
„Je to ako vtom sne... Presne také isté,“ trochu očervenel. Krútila sa mu hlava. Profesorovu tvár videl len veľmi nejasne. Vôbec tomu nerozumel. Uložil ruky voľne vedľa tela. Našiel ho. Našiel osobu, ktorá ho bude vždy chrániť.
„Vstávajte!“ chcel, aby to urobil sám bez pomoci.
„Odprevadíte ma?“ opýtal sa neisto.
„Nie, to nie je možné... Zavolajte niekomu, aby po vás prišli,“ musel si zachovať chladnú hlavu. Stále to bol študent a on bol profesor. Nemohol si niečo také dovoliť. Možno neskôr, ale rozhodne nie dnes.
„Nemám mobil ani peniaze... Vysvetlíte mi, čo sa to tu dialo?“ cítil sa čudne. Rukou si prechádzal po perách, akoby sa snažil prísť na to, kedy vlastne pocítil niečo také úžasné.
„Nemôžem. Na nič sa nepýtajte. Len by vám to skomplikovalo život,“ objal toho chlapca a opäť ho pobozkal. Naozaj to bol on. Bytosť, ktorú hľadal tak dlho.
„Mám pocit, že sa poznáme, už veľmi dlho, ale nie so školy... Stretli sme sa už niekedy predtým?“ tie bozky mu boli známe, ale nie len zo snov. Jeho telo po ňom
„Áno, ale nechcem, aby si na to spomínal... Pred sto rokmi sa náš osud spojil. Nemôžem o tom hovoriť. Ani ty by si nemal. Zabudni na minulosť, sústreď sa len na prítomnosť,“ pritisol sa k nemu a opäť mu venoval blízkosť svojich úst. Vyzeral trochu inak, oveľa nevinnejšie, ale bol to on. Už nepochyboval. Mal pred sebou upíra, ktorý takmer zmenil celý svet. Toho, ktorého vlády sa všetci obávali. Opäť bol mladý a zrejme vymenil aj svoju myseľ, aby sa pred nimi ukryl. Stal sa dieťaťom.
„Tak ty mi to nepovieš...“ poťahal ho za rukáv. Cítil nesmierne šťastie, ale zároveň bol vydesený.
„Nie, to odo mňa nežiadaj... Už je neskoro. Odveziem ťa domov,“ vzal jeho tašku a vykročil von zo záchodu. Fujito ho nasledoval.
„Pán profesor, pred sto rokmi som ešte nežil,“ namietol pohotovo.
„To nie je také isté...“ ponáhľal sa po chodbách do svojho kabinetu. Najprv si chcel vziať veci. Fujito ho čakal pred dverami. Ich životy sa opäť spojili a svet si mohol vydýchnuť. Upír spal v tele chlapca a nemienil sa tak skoro prebudiť.
Koniec
„Som tu,“ zašepkal podmanivým hlasom. Spoznal ho. Tú tvár až príliš často vídaval v reálnom živote. Ten človek mu bol priam na míle vzdialený. Nemohol naňho vôbec ani pomyslieť.
„Kto ste?“ chlapec sa pokúšal dostať z tej sladkej pasce. Poznal odpoveď, ale chcel si byť istý, že je to naozaj len sen.
„Som tvoj osud...“ obaja to vyslovili naraz.
Tmavovlasý chlapec sa rozrušene pomrvil na posteli. Zelené oči neúprosne prechádzali po celej miestnosti. Zúfalo si utrel spotené čelo. Opäť ho to tak veľmi rozrušilo, akoby k tomu naozaj došlo.
Bol najmenší z celého ročníka. Pôsobil vždy tak krehko a zraniteľne. Mal oblečenú červenú pyžamu s kockovaným vzorom.
Vrhol znepokojený pohľad na hodiny, ktoré mal pri posteli. Ešte nebol čas ísť do školy, ale napriek tomu sa mu poriadne zovrel žalúdok.
Dnes máme prvú hodinu s ním. Ako sa budem naňho pozerať, keď sa mi to zas snívalo. To sa nedá vydržať.
Zaboril hlavu do vankúša. Chcel si ešte chvíľu pospať. Myšlienky sa však stále blížili k nedorobenej domácej úlohe a trom spolužiakom, ktorý mu spôsobovali tú najhoršiu potupu. Vždy ho zastrašovali, smiali sa z neho a brali mu veci.
Nenávidel ich. Nemohol im to odpustiť, ale sám sa proti nim postaviť nedokázal. Vždy podľahol tlaku. Ich útoky boli vždy veľmi zvláštne. Akoby vždy vedeli kam sa chystá. Poznali cestu, ktorou sa vydal, aj keď si dával pozor, aby ho nikto nesledoval. To v ňom vyvolávalo podozrenia, ktorým sám ešte vôbec nerozumel. Občas mal pocit, že to nie sú jeho rovesníci. Spôsob, akým uvažovali k tomu veku vôbec neprislúchal.
Ešte čudnejšie bolo správanie profesorov a ostatných žiakov. Mal pocit, akoby to vôbec nevideli. Nikto nebral jeho sťažnosti do úvahy. Nikto ho nepočúval. Dokonca šiel aj za riaditeľom, ale ani on to nebral vážne.
„Trochu si z teba vystrelili. Chceli ťa len vystrašiť... Veď ich už poznáš,“ tie slová v ňom vyvolali hnev, ale prehltol aj toto nečakané sklamanie. Ostatní spolužiaci tiež svedčili proti nemu, dokonca raz potvrdili, že to on ich vyprovokoval.
Nie, nemohol to urobiť. Mal príliš veľký strach, že mu ublížia. Nikdy by sa k nim dobrovoľne nepriblížil. Po skončení školského roka chcel požiadať o preloženie na inú školu. Bol unavený a všade videl len nepriateľov.
Dvere do jeho izby sa náhle otvorili. Stará žena s dlhými sivými vlasmi sa naňho usmiala.
„Fujito, musím odísť k lekárovi. Peniaze máš na stolíku. Desiatu som ti urobiť nestihla, ale máš tam vyložené všetko potrebné. Nebuď dlho vonku s Keiko... Vieš, že sa to nepatrí,“ roztiahla záclony a pozbierala popadané veci.
„Áno, babka, ale Keiko bola moja matka, ja nie som váš syn, ale vnuk,“ odvetil vyľakane. Čoraz častejšie sa stávalo, že si ho takto pomýlila.
„Vnuk... samozrejme, že vnuk...Prepáč, mi Fujito, som už celkom popletená,“ zamrmlala nesústredene.
„Babi, dúfam, že nejdeš von sama? Vieš, že môžeš kedykoľvek všetko zabudnúť,“ opýtal sa prísne. Oveľa radšej by šiel s ňou. Bolo by to oveľa príjemnejšie ako musieť zas pretrpieť celé vyučovanie.
„Nie, Fujito, nemusíš sa o mňa báť. Príde ma vyzdvihnúť moja dobrá priateľka Ayaka- chan... Zvezieme ťa aj do školy. Tak sa nemusíš ponáhľať...“ jemne ho pohladila po vlasoch.
„Dnes sa necítim dobre. Radšej by som ostal doma,“ nemal už žiadne peniaze. Predal aj viaceré veci so svojej izby, knihy, staré hračky dokonca aj oblečenie. Ostalo mu len to najnutnejšie. Mal až príliš veľký strach. Nemohol sám čeliť útočníkom.
„Vzdelanie je veľmi dôležité. Pokiaľ nie si chorý, nemal by si vynechávať školu. Len sa nevyhováraj, Fujito...“ netušila, čo sa s ním deje. Vedela, že jeho študijné výsledky sa v poslednom čase dosť zhoršili. Práve preto mu nemienila tolerovať absencie. Na niektoré veci si okamžite spomenula, ale opäť na ne zabudla. Tentoraz však šlo len o krátkodobý výpadok.
***
V aute vládla dosť napätá atmosféra. Ayaka mala pustenú svoju obľúbenú hudbu. Bola už tiež dosť stará, ale myseľ mala úplne v poriadku. Hneď si všimla, že Fujito sa necíti dobre, ale nechcela do toho zasahovať.
„Fujito-kun, mám sa po teba zastaviť aj po skončení školy? To pre mňa nebude problém...“ pokúsila sa prekričať hudbu.
„Nie, ďakujem. Radšej pôjdem pešo,“ zamrmlal nesústredene. Nechcel, aby ho videla s rozbitými ústami, prípadne s iným nepríjemným poranením.
Zvyšok cesty jej nevenoval pozornosť. Díval sa z okna na ľudí. Ľutoval, že nie je jedným z nich. Ich problémy mu pripadali malicherné. Chcel byť silný, naučiť sa brániť. To všetko si prial, ale odvaha z neho veľmi rýchlo vyprchala.
Prečo každý má niekoho kto mu rozumie, ale mňa nikto neposlúcha? Nikomu na mne nezáleží.
Pevne zovrel rukách svoju tašku. Približovali sa k naplneniu jeho osudu....Chcel vystúpiť a utiecť. Chcel im povedať, že sa tam už nevráti. Skôr než si to však stihol auto zastalo a obe ženy mu zaželali veľa šťastia.
„Tak sa majte,“ poznamenal smutne. Dúfal, že to nie je posledný raz čo vidí svoju starú mamu a jej priateľku. Podvedome cítil, že tentoraz to bude oveľa vážnejšie.
Pomaly kráčal do školskej budovy. Vybral si knihy na hodinu dejepisu. Ruky sa mu stále poriadne chveli.
„Ahoj, ty maznáčik. Uvidíš, že dnes to budeš mať veľké ťažké...“ tesne pri uchu mu zaznel nepriateľský hlas.
„Daj mi pokoj, Tetsuo!“ vzdorovito zamrmlal Fujito. Nechcel, aby sa k nemu približoval. Chodba bola plná študentov. Bol v bezpečí. Rýchlo zavrel skrinku a poriadne tresol dvierkami. Takmer mu tým pohybom privrel prsty. Nevedel, kde sa to v ňom vzalo.
„Ty urobíš to čo chcem, lebo inak si ťa počkáme...“ veľavýznamne mu stisol ruku.
„Máš peniaze, tvoj otec je podnikateľ, tak nechápem, prečo ma otravuješ. Nájdi si inú zábavu,“ vedel, že za svoje slová bude pykať, ale tentoraz ho to vôbec nezaujímalo. Spôsob akým sa dotkol jeho ramena mu pripadal priam poburujúci. On nemal právo sa k nemu takto správať.
„Si len malý ustráchaný chlapček. Zajtra mi už opäť budeš zobať z ruky. Počkám si ťa... Peniaze môjho otca do toho neťahaj. To s tým nemá nič spoločné. Tak buď dobrý a zaplať, lebo inak skončíš veľmi zle,“ šepkal mu to do ucha a rukou mu mierne pridržiaval hlavu. Nikto si ich nevšímal.
„Nič nemám,“ hlesol potichu. Naozaj to bola pravda. Nevymýšľal si. Babka mu nedala viac peňazí bez nejakej konkrétnej príčiny. Nemali toľko finančných prostriedkov.
„Vtom prípade si mŕtvy,“ odtiahol ruku z jeho hlavy a nechal ho ísť.
Na základnej škole sme sa priatelili. Nemôžem tomu uveriť, že sa až tak zmenil. Teraz ma už vôbec nepovažuje za kamaráta. Nenávidí ma a neustále chce len peniaze. Prečo mnou tak opovrhuje? Čo som mu urobil... Predtým bol taký milý...
Okamžite prešiel k svojim spolužiakom. Chcel byť od neho čo najďalej. Nervózne listoval v učebnici a pokúšal sa niečo si prečítať.
Všetci sa usadili na svoje miesta. Fujito si vybral jednu z predných lavíc. Počas celej hodiny priam hypnotizoval hodinky. Profesor meškal a on sa nervózne hniezdil na stoličke. Na čistý papier si začal písať slová zo svojho sna. Som tvoj osud. Som tvoj osud. Som tvoj osud.
Písmená pekne vymaľoval. Vôbec si neuvedomil, že hodina už začala.
Takeo Sugiyama zložil svoje veci na katedru. Zdržal sa kvôli rozhovoru s riaditeľom.
„Možno ste si to ešte nevšimli, ale hodina už začala,“ vyhlásil chladne. Bol to ešte mladý muž, na začiatku svojej kariéry. Na svojom prvom pracovisku sa cítil veľmi dobre, ale bol vždy prísny a na nikoho nebral ohľad. Jeho zlú náladu si mali možnosť vychutnať všetci študenti. Hluk v triede sa okamžite utíšil.
Fujito prestal kresliť. Uvedomil si, že stojí blízko jeho lavice. Mal možnosť ocitnúť sa pod paľbou striebrosivých očí. V poslednej chvíli zakryl papier učebnicou. Nebol si však istý, či si nestihol niečo z neho prečítať.
Nepočúval výklad. Zameriaval sa len na intenzitu profesorovho hlasu. Pohľadom prechádzal po hnedých vlasoch, zastavil sa na perách, ktoré sa pravidelne pohybovali. Predstavoval si, aké by to bolo, keby ho naozaj pobozkal. Páčilo by sa mu to alebo by to považoval za tú najhoršiu opovážlivosť? To nevedel posúdiť, ale aspoň na chvíľu sa odpútal od nezvratného osudu, ktorý ho čakal po skončení školy. Namiesto poznámok presne opísal svoj sen, aj všetko čo cítil, vždy keď mu to preblesklo mysľou. Bolo to oveľa ľahšie, keď mal pred sebou osobu zo svojho sna. Vyjadril to v krátkej básni.
Pero mu však vypadlo z ruky. Keď sa poňho zohol, spolužiak z vedľajšej lavice mu papier zobral a začal ho podávať ďalším.
„Hej, vráť mi to,“ vyhŕkol nahnevane. Chcel si ho vziať, ale už bol príliš ďaleko a vstať sa neodvážil.
„Čo to tam robíte? Dajte to sem! Papieriky si na mojej hodine posielať nebudete!“ Sugiyama im ho vzal a chvíľu ho študoval. Tvár sa mu mierne zmraštila.
„Nesmejte sa. Na poézii nie je nič zlé,“ prikázal žiakom, ktorý si to stihli prečítať.
***
Celý deň prešiel až príliš rýchlo. Fujito chcel stále ujsť, ale obával sa, že ak by vymeškal ešte pár hodín nenechali by ho uzavrieť ročník a v pokoji odísť so školy. Práve kvôli tomu riskoval ďalšie nepríjemnosti.
Snažil sa ostávať v blízkosti ostatných študentov. Neodťahoval sa od nich ako zvyčajne. Chcel sa čo najskôr dostať von z budovy. Bolo už dosť neskoro, lebo akurát natrafil na najdlhší školský deň, ktorý mal v rozvrhu.
Pri skrinkách sa však zdržal. Niekto mu pokazil kladku a nemohol dovnútra strčiť kľúč. Nad sebou zbadal. Študenti sa ponáhľali domov a on ostal sám. Nemohol sa dostať k svojim veciam.
„Maličký, vraj nemá peniaze... Tak sa s ním trochu pohráme,“ Tetsuo ho vyzývavo pohladil po chrbte. Jeho priatelia stáli pri ňom a veľavýznamne sa uškŕňali. Nenávidel ich všetkých... Boli úplne rovnakí. Nenachádzal medzi nimi žiadne rozdiely. Mal pocit akoby splynuli do jednej nenávistnej bytosti, ktorá ho prenasledovala. Tetsuo bol nanešťastie vysoký, dosť silný a chodil na bojové umenia. Svoju moc však zneužíval... Tí ostatní neboli takí nebezpeční ako on.
„Daj tie ruky preč!“ začínal strácať nervy. Bol ochotný strpieť všetko, ale nie dotyky. To im nemienil tolerovať. Posledné zvyšky vzdoru sa v ňom vzbúrili.
„Vždy nosíš také pekné svetríky, ktoré len zvýrazňujú tvoju nevinnosť. Vždy sa nám vyhýbaš a nechceš platiť...“ obrátil jeho tvár k sebe.
Fujito sa mu však vytrhol zo zovretia. Tetsuo ho schmatol a udrel. Krv sa mu pustila z nosa a mierne sa mu zatmelo pred očami. Neznášal pohľad na také niečo...
„Ak budeš so mnou chodiť, nemusíš mi už platiť...“ navrhol mu chladne. Pevne ho chytil a chcel ho pobozkať. Fujito si utrel krv z tváre a poriadne ho odsotil. Mal toho dosť. Veľmi mu to ublížilo a nemienil mu dovoliť, aby si z neho opäť robil posmech. Ostatní ho chytili a odvliekli na záchod. Bránil sa a kričal. Opäť nikto neprišiel. To nie je možné. Veď to musia počuť! Prečo ma ignorujú! Vedel, že profesori sú ešte v škole.
„Určite pri sebe niečo má. Vyzlečte ho a uvidíme,“ chladne navrhol Tetsuo.
„Nie!“ zavrčal Fujito. Bál sa čoraz viac. Nie poníženia, ale toho chlapca, ktorý sa úplne prestal ovládať.
„Tetsuo, tak s týmto nepočítaj. Pokojne mu jednu dám, ale vyzliekať ho nebudem. Nechcem sa dostať do problémov. Do toho by ste sa nemali pliesť ani vy chalani, mohol by nás obviniť z obťažovania...“ jeden z jeho bandy nesúhlasne pokrútil hlavou. Ostatní sa tiež pridali k nemu. Očividne nemali chuť urobiť niečo také.
„Tak vypadnite! Nepotrebujem vás...Choďte!“ chcel to urobiť sám, ale Fujito sa len tak ľahko nedal vyzliecť. Bránil sa a odtláčal ho od seba. Napokon ho udrel o čosi silnejšie. Chlapec narazil hlavou do umývadla. Ostal ležať na zemi. Bol v bezvedomí a na hlave sa mu objavila krvácajúca rana.
„Krvi nemôžem odolať,“ Tetsuo si naňho ľahol a priložil pery k rane. Chystal sa piť, ale nemohol. Niečo ho nešetrne chytilo za krk a prudko hodilo o stenu.
„Toto je asi jediný jazyk, ktorému rozumieš. Zdá sa, že ti musím pripomenúť tvoje postavenie,“ ťažká ruka ho ešte viac tlačila k zemi. Takeo Sugiyama ho chvíľu držal v tej nepríjemnej polohe. Nedovolil mu vstať. Niekoľkokrát ho hodil o stenu.
„Tomu chlapcovi dáš pokoj,“ profesorove oči sa zaplnili hnevom. Ledva sa ovládal. Netušil, že si ho vyhliadli. Málokedy si všímal svojich žiakov. Zaujímali ho len dejiny a svoje schopnosti nevyužíval.
„Som hladný. Potrebujem obete... potrebujem... Vy nie ste démon, nerozumiete tomu,“ zreval rozčúlene.
„Som upír, ale ešte v živote som na nikoho nesiahol. Ty nevieš, čo znamená byť hladný. Ty to tiež môžeš vydržať. Manipuluješ s ostatnými, aby nepočuli jeho volanie o pomoc. To sa už nestane... Ja ti to nedovolím,“ profesor opatrne zdvihol chlapca so zeme. Ukázal Tetsuovi mu tesáky, aby si uvedomil vážnosť situácie.
„Nemáte na výber. Nemôžete byť všade. Neustrážite ho na každom krku...“ takisto sa začal pýšiť svojou pravou podobou. Mierne zožltol a na rukách sa mu začali objavovať pazúry.
„Výborne, Tetsuo. Nemusíme o tom ďalej diskutovať. Ešte viac ma skús rozčúliť, aby som zabudol na akúkoľvek ľudskosť,“ opatrne držal v rukách svoje bremeno. Nevnímal krv, ktorá chlapcovi vytekala z rany. Rukou ju zakryl. Jeho pokožka krv absorbovala. Cítil sa omnoho silnejší.
„Nesmiete ma zabiť... Nemôžete to urobiť. Som študent,“ pokúšal sa dosiahnuť na obeť. Profesor odskočil, udrel ho po natiahnutej ruke tak prudko až sa zlomila.
„Upíra takéto veci vôbec nezaujímajú... Bež, utekaj, kým si to nerozmyslím...“ chcel sa s ním porátať, ale nemal na to vôbec čas. Musel chlapcovi ošetriť zranenie.
Tetsuo chvíľu váhal, ale napokon sa rozhodol poslúchnuť. Bol ešte príliš mladý a zomrieť sa rozhodne nechystal.
Profesor vyhrnul chlapcovi zelený sveter. Fujito sa začínal preberať. Rýchlo schoval tesáky. Naklonil sa k nemu a pobozkal ho. Dával mu svoju silu, aby sa rana rýchlejšie zahojila.
Prekvapilo ho, že Fujito spolupracoval. Vôbec sa nebránil. Pevne ho objal okolo krku...
„Je to ako vtom sne... Presne také isté,“ trochu očervenel. Krútila sa mu hlava. Profesorovu tvár videl len veľmi nejasne. Vôbec tomu nerozumel. Uložil ruky voľne vedľa tela. Našiel ho. Našiel osobu, ktorá ho bude vždy chrániť.
„Vstávajte!“ chcel, aby to urobil sám bez pomoci.
„Odprevadíte ma?“ opýtal sa neisto.
„Nie, to nie je možné... Zavolajte niekomu, aby po vás prišli,“ musel si zachovať chladnú hlavu. Stále to bol študent a on bol profesor. Nemohol si niečo také dovoliť. Možno neskôr, ale rozhodne nie dnes.
„Nemám mobil ani peniaze... Vysvetlíte mi, čo sa to tu dialo?“ cítil sa čudne. Rukou si prechádzal po perách, akoby sa snažil prísť na to, kedy vlastne pocítil niečo také úžasné.
„Nemôžem. Na nič sa nepýtajte. Len by vám to skomplikovalo život,“ objal toho chlapca a opäť ho pobozkal. Naozaj to bol on. Bytosť, ktorú hľadal tak dlho.
„Mám pocit, že sa poznáme, už veľmi dlho, ale nie so školy... Stretli sme sa už niekedy predtým?“ tie bozky mu boli známe, ale nie len zo snov. Jeho telo po ňom
„Áno, ale nechcem, aby si na to spomínal... Pred sto rokmi sa náš osud spojil. Nemôžem o tom hovoriť. Ani ty by si nemal. Zabudni na minulosť, sústreď sa len na prítomnosť,“ pritisol sa k nemu a opäť mu venoval blízkosť svojich úst. Vyzeral trochu inak, oveľa nevinnejšie, ale bol to on. Už nepochyboval. Mal pred sebou upíra, ktorý takmer zmenil celý svet. Toho, ktorého vlády sa všetci obávali. Opäť bol mladý a zrejme vymenil aj svoju myseľ, aby sa pred nimi ukryl. Stal sa dieťaťom.
„Tak ty mi to nepovieš...“ poťahal ho za rukáv. Cítil nesmierne šťastie, ale zároveň bol vydesený.
„Nie, to odo mňa nežiadaj... Už je neskoro. Odveziem ťa domov,“ vzal jeho tašku a vykročil von zo záchodu. Fujito ho nasledoval.
„Pán profesor, pred sto rokmi som ešte nežil,“ namietol pohotovo.
„To nie je také isté...“ ponáhľal sa po chodbách do svojho kabinetu. Najprv si chcel vziať veci. Fujito ho čakal pred dverami. Ich životy sa opäť spojili a svet si mohol vydýchnuť. Upír spal v tele chlapca a nemienil sa tak skoro prebudiť.
Koniec
