Fujito III

posledná jednorázovka z tejto série... varovanie ako vždy...


Nadšene sal sladkú krv. Opäť si mohol vychutnať ten príjemný pocit. Cítil ako sa v jeho náručí trasie. Ako ho pevne drží a odmieta uveriť tomu, že sa mu pokúsil ublížiť.
Prebudil sa s tesákmi. Boli také ostré, že si takmer poranil pery, keď sa pokúšal zavrieť ústa. Slastne sa ponaťahoval na posteli, ešte stále cítil jeho blízkosť. Ako len mohol zabudnúť na tú úžasnú chuť? Čeľusť mu však sklapla na prázdno. Na zuboch nemal ani stopu po krvi. Nemohol si nič také vziať, lebo ešte nebol úplne premenený na upíra. Stávalo sa to len občas, keď mal intenzívnejšie sny o svojom partnerovi. O jeho priazni mohol len snívať. Bol ešte príliš mladý. Nemohol si dovoliť dostať ho do problémov a zničiť mu život, len kvôli svojím túžbam. Môj Takeo. Vo svojej novej podobe je ešte rozkošnejší ako predtým. Nemôžem sa dočkať začiatku vyučovania.
Mal rád spôsob, akým sa naňho díval, jeho hlas, úsmev. Akákoľvek pozornosť, ktorú mu venoval preňho znamenala iskierku nádeje. Nechcel čakať už ani chvíľu. Potreboval jeho dotyky, aj keď si uvedomoval, že by mu to skôr ublížilo. Nechcel, aby kvôli nemu prišiel o svoje postavenie. Ostatní ľudia by si nepochybne mysleli, že chce len využiť svojho študenta. Nepochopili by ich dlhodobý vzťah, ktorý sa začal ešte skôr než jeho nové telo vôbec zrodilo.
Vyžíval sa v predstavách, ktoré boli omnoho zaujímavejšie než skutočnosť. Vedel, že ešte prejde dosť času, kým bude môcť otvorene prejaviť svoje city.
Chuť na partnera sa okamžite prejavila aj na jeho nálade. Spomenul si, že keď prvý raz pocítil prijal krv z jeho hrdla, už nikdy sa toho nedokázal úplne zriecť. Niekoľko rokov sa vďaka tomu držal na uzde a nezanechával za sebou žiadne obete. Pripadalo mu zvláštne, že si to všetko pamätá len vtedy, keď sa veľmi snaží vybaviť si každý detail. Tie spomienky tam stále boli, ale on sám ich ignoroval.
Z príjemného snenia ho vytrhol čudný zvuk. Pomaly si šíril až do jeho izby. Na posteli zaregistroval váhu cudzieho tela. Niečo neviditeľné sa k nemu náhle pritislo. Prudko sebou trhol a pokúšal sa zo seba dostať to nepríjemné bremeno. Veľmi rýchlo sa však prestal brániť. Cítil známu vôňu a všetky jeho inštinkty mu nahovárali, že je v bezpečí. Podriadil sa objatiu tej bytosti.
„Takeo,“ zašepkal jeho meno. To mu navrávalo srdce a nechal sa ním viesť.
„Áno, som rád, že si uhádol moje meno. Prišiel som za tebou, lebo máme vážny problém. Neviditeľnosť nie je síce veľmi pohodlná, ale nemôžem sa len tak zjaviť v tvojej izbe,“ snažil sa ho trochu schladiť. Cítil, že sa začína až príliš skoro uvelebil v jeho náručí. Bolo to preňho nebezpečné. Bál sa svojej vlastnej túžby. Nechcel sa toho chlapca dotknúť. Nemal záujem sa opäť zaplietať do vzťahu s tým nebezpečným upírom. Začal sa prebúdzať oveľa skôr, ako to predpokladal. Myslel si, že v jeho tele sa ešte nemôže prebudiť taká silná túžba po krvi. Tentoraz sa však zmýlil. Fujito sa už teraz na krátky čas stával upírom.
„Som rád, že si prišiel. Potrebujem ťa. Potrebujem byť s tebou. Prosím, neodmietaj ma,“ pokúšal sa úplne ovládnuť svoje túžby. Upíra vo svojom vnútri držal dokonale na uzde. Tesáky sa stiahli do úzadia. Nechcel, aby si myslel, že po ňom túži len kvôli krvi.
„Nie, mýliš sa. Neprišiel som sem kvôli minulosti. Náš vzťah sa skončil. To si musíš uvedomiť. Napriek tomu ostanem s tebou. Budem na teba dávať pozor, ale nič viac. Viem, že tvoji nepriatelia sa už dozvedeli, že si sa vrátil. Nemôžeš tu ostať úplne bez ochrany. To je všetko, čo ti môžem ponúknuť,“ pomaly mu ukázal svoju podobu. Neviditeľnosť z neho spadla. Pustil chlapca a pomaly ustúpil z postele.
„Prečo sa na mňa hneváš? Sľubujem, že urobím všetko, čo budeš chcieť, ale neželám si, aby si hovoril také veci...“ bolo vidieť, že ho tie slová dosť zasiahli. Chladnokrvný upír podliehal ľudským pocitom. Takeo tomu takmer nemohol uveriť. Stále to bol on, aj keď už mal svoju dušu a stal sa dieťaťom.
„Nepotrebujem tvoje sľuby. Chránim len to dieťa, ktorým si sa stal. Viem, že už začínaš byť hladný... Musíš sa nasýtiť, aby si nikomu neublížil. Okrem toho potrebuješ silu, aby si im dokázal čeliť,“ Takeo si povolil košeľu a opatrne odhalil svoj krk. Musel sa vrátiť na posteľ, aby to bolo aspoň trochu pohodlné.
Fujito nedokázal odtrhnúť zrak od toho citlivého miesta. Pulz sa mu zrýchlil a tesáky sa opäť zjavili.
„Nebude ťa to bolieť?“ opýtal sa znepokojene. Pomaly sa posúval k nemu. Nedokázal tomu pocitu odolať.
„Vezmi si to, čo potrebuješ...“ odvetil potichu. Chcel to trochu urýchliť. Netušil, či vôbec dokáže zniesť jeho blízkosť. Áno, predtým ho pobozkal, lebo ho považoval za bezbranného chlapca. Chcel ho ochrániť pred upírom, ktorý sa usadil v jeho vnútri.
Fujito opatrne priložil pery na partnerov krk. Jemne ho bozkával a mierne ho zvlhčil jazykom.
„Ty si tiež upír... Prečo...“ ešte stále tomu celkom neporozumel.
„Ty si ten, ktorý ma stvoril. Môžeš sa zo mňa napiť. Neboj sa. Ja nekonzumujem ľudskú krv, ale verím, že ti to aj tak bude chutiť... Vždy si to mal rád,“ pevne privrel oči. Pocítil silnú bolesť. Ostré tesáky sa znovu dotkli jeho kože a donútili ho prežívať to neskutočné utrpenie.
Fujito si to všimol. Bolo mu jasné, že je to preňho dosť nepríjemné. Vnímal slabé odozvy jeho bolesti. Odsal len trochu krvi a chcel sa ho pustiť, ale Takeo mu to nedovolil. Pridržal mu hlavu a nútil ho piť. Chlapec napokon chvíľu pokračoval. Nesmierne mu to chutilo. Predstavovalo to preňho spojenie s osobou, ktorú miloval. Teraz si to už dokázal pripustiť. Nemal s tým žiadny problém. Nechcel mu však spôsobovať bolesť. Veľmi rýchlo využil chvíľu, keď jeho ruky povolili.
„To nemusíš robiť. Nechcem, aby si sa cítil zle,“ s obavami sledoval ako sa rana pomaly hojí.
Chcel ho pobozkať, ale obával sa ďalšieho odmietnutia.
„Ľahni si a spi. Ešte je príliš skoro...“ opatrne mu zotrel z tváre krv. Opäť sa ponoril do neviditeľnosti. Vzniesol sa k dverám. Ostal v bezpečnej vzdialenosti od malého upíra.
„Poď ku mne. Prosím, poď...“ urobil mu miesto vedľa seba.
Takeo neodpovedal na jeho volanie. Tváril sa, že neexistuje ako vždy, keď použil neviditeľnosť.
„Prečo ma trestáš? Má vôbec nejaký zmysel sa tomu brániť. Už ma nemáš rád? Nepáčim sa ti? Už viem takmer všetko, ale niektoré súvislosti mi unikajú...Ak som ťa niečím urazil, tak mi prepáč... Nechcel som...“ pocítil hnev zmiešaný so strachom. Bál sa, že už nie je dosť silný ani dosť príťažlivý. Možno sa jeho partner naučil žiť bez neho a už ho považuje len za príťaž. Z očí mu vyhŕkli slzy. Cítil ako prechádzajú po jeho lícach. Bol to priam nezastaviteľný príval. Pokúšal sa to zakryť, ale nedokázal premôcť svoje pocity.
„Fujito...“ zhlboka sa nadýchol, aby mohol opäť nadobudnúť svoju zvyčajnú podobu. Pohľad na plačúceho upíra v ňom vyvolával zmiešané pocity.
Opatrne ho pohladil po vlasoch. Neodolal volaniu tej nádhernej bytosti. Cítil chlapcove slzy. Bol nimi priam presiaknutý.
„Nezahrávaj sa so mnou,“ zamrmlal rozpačito. Pokúšal sa utrieť si pozostatky svojho smútku a rozhorčenia. Pevne ho uchopil okolo pása a vtiahol ho do svojej postele. Starostlivo ho prikryl a nežne sa venoval škvrne, ktorá ostala na jeho krku. Keď sa Takeo pokúsil vstať, na vlastnej koži pocítil silu toho roztomilého upíra. Mohol by ho veľmi ľahko odhodiť na opačnú stranu, ale nechcel vyvolávať zbytočný hluk. Nemal záujem nechať sa prichytiť v izbe svojho študenta.
„Budeš ma chrániť pekne v našej posteli. Nedopustím, aby si sa cítil nepohodlne,“ lišiacky sa uškrnul, keď si všimol, že sa mu namiesto hojenia podarilo na krku vyrobiť pár cucflekov.
„Tentoraz urobím výnimku, ale nečakaj, že sa to ešte bude niekedy opakovať. Nabudúce sa ti tak ľahko neukážem,“ jemne pohladil chlapca po vlasoch. Chcel sa s ním trochu pomaznať a zmierniť bolestivé pocity, ktoré ho ešte stále prenasledovali.
„Prečo mi tak chutí tvoja krv?“ opýtal sa previnilo. Keby mu to nespôsobovalo takú veľkú bolesť dokázal by si na takýto prísun potravy veľmi rýchlo zvyknúť.
„Potrebuješ ju, ako spojenie so mnou. Dáva ti silu a nenúti ťa hľadať ďalšie obete. Ty nesmieš loviť ani sa pliesť do záležitostí ostatných upírov. Zatiaľ si ešte stále len môj malý študent,“ prestal sa hrať z jeho vlasmi a opatrne sa prstom dotkol jeho krku. Prechádzal po tej jemnej pokožke. Fujito sa strhol a pokúsil sa jeho ruku zachytiť.
„Nie som malý, som starší ako ty,“ frflal menší upír. Takeo ho pevnejšie objal. Celkom sa preplietol s jeho telom. Cítil, že sa niečo blíži a chcel byť na to už vopred pripravený. Vstúpil spolu s ním do neviditeľnosti. Zdvihli sa s postele a ostali visieť nad ňou. Niečo zaútočilo na celú izbu. Všetky veci padali na zem, dom sa triasol. V tej rýchlosti stihli zazrieť len obrysy akéhosi čudného stvorenia.
„Viem, že ste tu... Tak sa ukážte, lebo to tá stará pekne schytá... Jej krv mi už bude nanič, ale môžem ju zabiť spôsobom, ktorý tak veľmi obľubuješ,“ upír sa na chvíľu zastavil a narovnal sa. Bol to muž s dlhými svetlými vlasmi, veľmi chudý, takmer mu vytŕčali kosti a kedysi peknú tvár mal dosť zosušenú. V rukách kŕčovito držal akúsi zvláštnu zbraň, pripomínala meč, ale bola až priveľmi tenká a ohybná. Plápolala ako plameň.
Fujito sa vydesene túlil k svojmu učiteľovi. Bál sa toho ohňa. Bol to dosť veľký problém, hlavne pre chlapca, ktorý v sebe len nedávno našiel upírsku časť. Tá dravá bytosť v ňom by možno uvítala boj, ale v súčasnom stave bol až príliš krehký. Prekvapilo ho, keď sa partner oddelil od neviditeľnosti, ktorá ho chránila. Netušil, že má takú moc a nepáčilo sa mu, že ho chcel vynechať z boja. Bál sa, že mu ten upír ublíži.
„Kazuhiko, teba som tu neočakával. Polož tú vec. Určite patrila nejakému lovcovi a to, že ju držíš musí byť pre teba nesmierne bolestivé,“ pokúsil sa to vyriešiť mierovou cestou. Nemal záujem hádať sa s upírom, ktorého poznal už celé roky. Vždy spolu dobre vychádzali a ako jeden z mála upírov plne podporoval jeho vzťah s Fujitom. Uľavilo sa mu, keď si uvedomil, že je to len on. Očakával oveľa desivejšiu návštevu.
„Takeo, prečo ho chrániš? Prečo sa od neho už nedokážeš odpútať. Len ťa podvádza ako vždy. Hrá sa na neviniatko a pritom pokojne zabíja našich!“ stisol zbraň ešte pevnejšie, aj keď ho poriadne pálili ruky.
„Obávam sa, že tentoraz sa mýliš. V tomto stave rozhodne nemôže nikoho zabiť. Len nedávno sa dozvedel, že patrí k nám... Dal som mu myseľ nastaviť tak, aby si na to pamätal, len keď mu to pripomeniem. Buď rozumný a vysvetli mi, čo sa vlastne stalo. Ubezpečujem ťa, že Fujito už dlho žiadnu vraždu nespáchal. Od jeho zrodenia som z neho nespustil oči. Nemal ani šancu niečo také urobil. Nedovolil by som mu to,“ pokúšal sa ho presvedčiť rozumnými argumentmi.
„Kenji, je preč. Videl som, ako ho uniesol. Prečo mi to urobil? Ja som sa s ním chcel zblížiť! Ja som ho chcel premeniť. Na to nemal právo!“ ďalej sa k nemu nebezpečne približoval.
„Kazuhiko, to nie je pravda. On to nemohol urobiť. Nech si videl čokoľvek bol to omyl,“ začínal tušiť, že niekto použil bývalé Fujitovo telo, aby mohol vykonať nejakú špinavosť. Už sa pár ráz stalo aj to, že sa jeho telo objavilo v nesprávnych rukách. Musel to potom riešiť veľmi radikálne a definitívne pretrhať všetky putá so svojím predchádzajúcim telom.
Pocítil silnú bolesť. Meč v Kazuhikových rukách sa pohol tak rýchlo, že to ani nestihol zaregistrovať. Zaťal sa do jeho boku. Takeo sa zapotácal a zreval od prudkej bolesti. Jeho telo začínalo horieť.
Fujito okamžite zoskočil na zem. Oči mu zlostne plápolali.
„Zabijem ťa, ty hlupák!“ zavrčal rozrušene. Holými rukami uchopil meč a jedným prudkým trhnutím ho vytiahol. Nemal inú možnosť. Vedel, že ak by čo len chvíľu váhal, telo jeho priateľa by mohlo zhorieť. Na rukách mu naskákali pľuzgiere, našťastie ho chránila ľudská časť jeho osobnosti. Zlomil meč na dve polovice a prudko odsotil útočníka.
„Pozri sa na mňa, ty idiot! Nikoho som neuniesol. Záleží mi len na ňom!“ okamžite zovrel trasúce sa telo do náručia.
„Vydrž, to bude dobré...“ pod rukami zacítil krv. Oheň bol zrejme magický a uspôsobený na zabitie upíra, preto ranu ešte viac rozdráždil. Fujito bol celý posiaty krvou. Rana sa začínala meniť na popol. Fujito inštinktívne vycítil, že to, čo sa deje, nie je vôbec dobré.
„Nie, nie...To nedovolím... vezmi si moju krv...vezmi si ju všetku, ak to pomôže!“ musel veľmi rýchlo konať.
„Pusť ma. Nemôžeš mi pomôcť... Zničí ťa to, ak ma...ne...“ Takeo nevládal rozprávať. Cítil ako sa mu diera v boku čoraz zväčšuje. Vedel, že ďalšie telo už nedostane. Už vyčerpal svoje možnosti.
Fujito si zahryzol do ruky a priložil mu ju k ústam. „Pi! Musíš rýchlo piť!“ vedel, že takému lákadlu žiaden upír neodolá a rozhodne ho nechcel pustiť. Vedel, že niečo podobné sa mu už stalo... Spokojne zastonal, keď sa ho zuby jeho priateľa dotkli. Začal sať, lebo mu to zmierňovalo bolesť a nedokázal to v sebe potlačiť.
Rana sa pomaly začala zaceľovať. Pokožka sa len veľmi pomaly obnovovala. Fujito cítil, že partner prestal piť. Musel trošku stisnúť ruku, aby ho opäť povzbudil. Upír sa pomaly postavil na nohy. Zahanbene si strčil ruky do vreciek.
„Čo sa týka vás, ani sa nepohnite!“ zreval Fujito.
„Vášho priateľa som neuniesol. Takeo vravel pravdu. Okrem toho nikoho iného nepotrebujem. Ak vám to ešte stále nie je jasné, tak vám pokojne poviem, že milujem, len jeho...“ bol rozhodnutý ho roztrhať na kúsky, ešte skôr než bude musieť opustiť svoje telo.
Bál sa, že to nezaberie.
„Nechcel som. Tá vec sa pohla úplne sama. Už som ju neudržal... Máte pravdu vlastne... Ak ste ochotný preňho, aj zomrieť naozaj ste to nemohli byť vy. Prepáčte mi to... Nevedel som, čo robím... Bál som sa... Bol som šialený od strachu, že ste ho zabili... Videl som vaše staré telo a úplne som stratil rozum... Nenapadlo mi, že ho už nemáte. Ani som nevedel, že ste...“ rozrušene si kľakol na kolená.
Fujito sa od neho znechutene odvrátil. Díval sa len na svojho partnera a nútil ho ďalej piť. Pritom však nenápadne dával pozor na nepriateľského upíra.
„Vaše ospravedlnenie mi nestačí,“ odvetil chladne.
„Musím vás varovať. Možno si už nespomínate, ale nikto z nášho rodu nepripustí, aby ste mali trvalý vzťah s mužom. Budú vás prenasledovať. Stále to nechápu a nechcú sa tomu prispôsobiť. Aj vy ste bol kedysi s nimi. Zabíjal ste tých, ktorí sa rozhodli postaviť proti tradícií. Preto som mal dôvod vás navštíviť...“ začínal chápať, že si zrejme na mnohé veci už nespomína.
„Tak preto, ma odmietaš... Bojíš sa, že nám ublížia...“ voľnou rukou pohladil po vlasoch svojho partnera.
„Už to nikomu nedovolím. Uvidíš, že veľmi rýchlo vyrastiem a postavím sa, každému kto by nás chcel otravovať,“ nežne sa mu prihováral. S úľavou sledoval ako sa rana zmenšuje... Bola už takmer neviditeľná. Jeho milenec však stále ešte pil. Telo ho trochu pálilo, ale ani na chvíľu sa od neho neodsunul.
Takeo napokon prestal piť. Trochu zakašľal a potom pevne privrel oči. Cítil sa stále veľmi zle. Fujito bol tiež trochu malátny. Väčšia strata krvi bola aj preňho dosť nepriaznivá.
„Takeo, už je to v poriadku... Už je dobre...“ opatrne ho objal.
„Nie, Fujito... Len si oddialil moju smrť, ale zastaviť to nemôžeš... ke.. keď budem zas mať nedostatok krvi... rana sa opäť otvorí... Mám.... tak najviac tri týždne...“ tvár sa mu skrivila od bolesti. Stále ju cítil a bola čoraz silnejšia.
„Niečo vymyslím... Nikam ťa nepustím a keď nebude iná možnosť...“ chytil ho za ruku.
„Chcem, aby si žil... želám si to. O mňa sa nestaraj,“ odvetil autoritatívne.
Prerušil ich strašný výkrik, ktorý zaznel z chodby.
„Musíme ho odtiaľto odniesť...“ Kazuhikiho pristúpil k nim. Cítil dym. Dokonca ho priam pálil v nose. Nechcel Fujitovi povedať, že sa práve prebral z tranzu. Nechcel, aby vedel, že ho zmanipulovali pomocou mágie.
„Nepribližujte sa!“ skríkol Fujito.
„Ešte sa to neskončilo. Dolné časti domu horia. Neposlali sem len mňa, ale aj niekoho iného. Oklamali ma a teraz to chcú dokončiť...“ dokázal vidieť očami iných a práve mal možnosť sledovať ako démonka zabila ženu, ktorá sa šla pozrieť, čo má znamenať ten krik.
„Máš pravdu. Kazuhiko. Tentoraz sa nemýliš,“ cez otvorené dvere dovnútra vstúpila staršia žena. Bola v tele Fujitovej starej mamy. Knísala sa, smiala sa a neustále vyplazovala jazyk.
„Pomaly to začína smrdieť a to som ju ešte len teraz zbavila života... Ale ty môžeš byť spokojný. Tu máš toho svojho fagana. Môžete zomrieť spolu! Som Harumi. Najal ma rod upírov, aby som sa vás zbavila,“ hodila im k nohám zviazané telo.
„Kazu, čo sa ti to stalo?“ mladý tmavovlasý chlapec sa nemotorne posadil.
„Neboj sa, Kenji, všetko bude v poriadku,“ upokojujúco ho k sebe privinul. Uvedomoval si, že je práve v tej chvíli veľmi odpudivý a vzbudzuje v ňom obavy.
„Ničomu nerozumiem, tá žena tvrdí, že si netvor...“
„Neskôr ti všetko vysvetlím, ale teraz nemáme čas... Musíš mi pomôcť,“ bol ochotný bojovať a nemienil sa vzdať. Malý Fujito mu len veľmi ťažko mohol pomôcť, ale Kenji bol už dospelý upír. Schopný bojovať a uniesť ťažké bremeno, aj keď to stále ešte poriadne nechápal.
Démonka sa smiala a poletovala okolo nich. „Ja sa ohňa nebojím. Som jeho súčasťou...“ odvetila spokojne. „Len sa pekne rozlúčte... už nemáte veľa času...“

***

Takeo sa prebral až po niekoľkých dňoch. Upadol do hlbokého spánku a vôbec si na tú noc nespomínal. Keď otvoril oči, opäť pocítil silné bolesti. Zvíjal sa na lôžku, akoby ho niekto mlátil.
Fujito sa k nemu sklonil a dal mu vypiť liek, ktorý ho mal opäť priviesť do umelého spánku. Nechcel, aby musel znášať také silné bolesti. Bol oblečený v čiernom, celé noci trénoval a naberal silu. Momentálne sa delil o úkryt s Kazuhikom a Kenjim. Obaja súhlasili, že ostanú s nimi a budú im pomáhať.
Kazuhiko sa rozhodol, že ich bude chrániť aj za cenu vlastného života. Hrozne ho mrzelo to, čo sa stalo a snažil sa nájsť nejaké riešenie. Kenji takisto súcitil s Takeom a pomáhal Fujitovi postarať sa oňho. Ich spolužitie bolo oveľa jednoduchšie a bezpečnejšie. Skĺbili svoje schopnosti tak, aby ich nikto nemohol opäť prekvapiť.
„Neboj sa, o chvíľu opäť zaspíš. Ešte to musíš chvíľu vydržať. Vyliečiš sa, ja sa o teba postarám...“ nežne ho pobozkal na krk. Ľahol si k nemu a pevne ho držal, aby zmiernil akúkoľvek nepríjemnú bolesť. Rukou kontroloval miesto poranenia.
„Nechcem spať. To nie je život. Takto to nechcem...“ rozrušene mrmlal. Bojoval s účinkami lieku.
„Musíš, Takeo. Tá bolesť by ťa úplne vysilila. Potrebuješ odpočívať. Si veľmi ťažko zranený,“ opatrne ho pozakrýval. Desil sa ďalšieho rozpadávania rany. Neustále ju prezeral, aby sa ubezpečil, že sa nič nedeje.
„Potrebujem opäť chodiť. Musím niečo robiť,“ odtisol jeho ruku od svojho tela. Chcel sa napriek bolestiam postaviť na nohy. Liek neúčinkoval úplne, lebo sa ešte nechcel odobrať do krajiny snov.
„O niečom by som vedel,“ chlapec mu pomaly rozopol nohavice a stiahol ich. Chcel ho trochu potešiť.
„Nie, prestaň,“ bránil sa akýmkoľvek dotykom. „Povedal som, že kým nebudeš plnoletý, nedovolím ti...“ zašepkal Takeo.
„Ale to je zbytočné, som upír a už som raz bol dospelý....“
„Teraz nie si,“ pripomenul mu chladne.
„Ja sa tak už cítim a veľmi by som to chcel. Chýbaš mi,“ nežne ho pobozkal na pery. Takeo sa tomu nebránil.
„Vieš, že kvôli mne budeš mať opäť problémy. Už nás raz kvôli tomu zničili. Možno by si ma mal nechať ísť,“ pevne ho zovrel v náručí a prestal vnímať bolesť. Vedel, že už čoskoro zaspí. Viečka mu začínali oťažievať.
„Nie, nevzdám sa. Uvidíš, že nás nechajú na pokoji. Postarám sa, aby nás nikto nevyrušoval.“


***

Niekoľko mesiacov strávil v umelom spánku. Trvalo dosť dlho, kým sa im podarilo zastaviť rozširovanie zranenia. Fujito napokon dosiahol, aby sa úplne uzdravil. Urobil pre to všetko a nikdy sa nevzdával.
Takeo tlmene zastonal. Prebudili ho nežné bozky a možno až príliš horúce objatie.
„Dobré ráno,“ nahé telo sa k nemu povzbudivo pritislo a pripomenulo mu tú sladkú chuť života. Radostné pocity však zatienili tie najhrozivejšie nočné mory. Krik o pomoc... plač...prosíkanie a nárek... a on jeho odchádzajúca postava...
„Už viem, čo sa stalo... Viem, že som ťa sklamal, ale prosím ťa, aby si mi to všetko odpustil. Urobím všetko, pre to, aby som si získal tvoju dôveru,“ neočakával, že tými slovami ešte viac podráždi svojho priateľa.
Takeo ho pevne chytil za vlasy. Pritiahol si jeho tvár k hrudi „Vieš akým spôsobom môžeš zabiť upíra?“ opýtal sa drsne.
„Áno, už si na všetko spomínam. Viem, že...“ pokúšal sa niečo povedať.
„Tak to urob, lebo ak ma necháš žiť, postavím sa z tejto postele a navždy ťa opustím. Už ťa nepotrebujem. Nechcem, aby si na mňa siahal. Pomohol som ti, keď si bol v nebezpečenstve, ale to sa skončilo. Už sa o seba dokážeš postarať sám,“ na túto chvíľu čakal už dlho. Nerobilo mu problém prepáčiť mu drobné omyly, ale nedokázal sa vyrovnať s tou najdesivejšou spomienkou.
Fujitove oči sa priam zapálili bolesťou. Všetko ľudské z neho zrazu opadlo, akoby sa zbavil niečoho, čo už dávno nepotreboval. Odtiahol jeho ruku od svojich vlasov a pritisol ho k posteli. Normálny človek by sa pod takým tlakom začal dusiť.
„Tak to si na veľkom omyle. Ty ma neopustíš. Nikdy ti to nedovolím!“ vyceril tesáky, vystavoval ich na obdiv ako zbraň.
„Ty nemáš právo ma obmedzovať. Už nie si ten citlivý chlapec, ktorý potreboval moju spoločnosť. Máš svoj vlastný život a ja doňho nepatrím,“ ešte ho nedokázal zo seba dostať. Potreboval nabrať ešte trochu viac sily a opäť si zvyknúť na chôdzu.
„Mýliš sa, drahý. Vezmem ti každú spomienku, ktorá by nás mohla rozdeliť,“ zadíval sa do jeho očí. Partnerova myseľ mu okamžite začala klásť odpor. Fujito sa spokojne usmial. Obrana veľmi rýchlo poľavila. Dostal sa k spomienke, ktorú potreboval zablokovať. Výraz Takeovej tváre sa napokon ustálil, z jeho pohľadu zmizla akákoľvek nevraživosť a chlad. Tá spomienka mu očividne dosť ubližovala.
Fujito cítil, že sa začína pomaly upokojovať.
„Čo si to urobil? Rozprávali sme sa o niečom a ty si sa mi potom hrabal v hlave,“ podozrievavo poznamenal Takeo. Mal pocit, že sa pred chvíľou dohadovali o niečom dôležitom.
„To nič, všetko je v poriadku. Len som sa chcel ubezpečiť, že ti už nič nehrozí...“ schoval sa pod jeho prikrývku. Ústa si našli cestu k partnerovmu penisu. Takeo spokojne prijal jeho dotyky. Cítil, že niečo nie je v úplnom poriadku, ale keď zlá spomienka zmizla ostala len láska, ktorú k nemu vždy cítil.

koniec

Oznam

Dnes som sa nudila a tak som konečne pozerala film Skrotená hora s českým dabingom... Nuž a tak mi napadlo, že by som o tom chcela písať fanfiction... No a ten koniec čo tam je no...
Momentálne veľmi nemám inšpiráciu na Temnú rieku... Pridám len Fujita poslednú jednorázovku (už mám z toho 5 strán tak to bude dosť...) a Real slash to bude až neskôr...lebo ani na to nemám inšpiráciu. Múza je hrozná potvora.

Tak mi napadlo, že do novej ankety vložím akurát túto tému, lebo ten koniec...no ... je skrátka taký, že by som chcela o tom dačo napísať...a no tak ma to nejak lákaXD...

Samozrejme Temnú rieku budem písať ďalej, keď už konečne dokončím aspoň jeden referát... a všetko ostatné bude pokračovať podľa zoznamu...XD
hlasovanie končí 6.12.

VII.

Sladké sny sú len výsledkom spánku, ale sladký život je len dôsledkom momentálnych poblúznení.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

Varovanie pre túto kapitolu: sex, v tejto kapitole je až nadbytok obrázkov...

„Remus, Remus,“ niekto vyslovil jeho meno. Počul kroky, ktoré sa stále približovali. Vytiahol prútik, bol pripravený chrániť domov svojich priateľov.
Bál sa, že sa zas objaví on.. Jeho milenec, ktorého si stihol obľúbiť. Vždy sa zjavil v tom najnevhodnejšom okamihu. Hanbil sa za svoje city, snažil sa ich zakryť pred svojou budúcou manželkou. Vedel, že sa určite nemôže podrobiť svojim pocitom. Mal už určitý záväzok, ktorý mienil brať smrteľne vážne.
Našťastie sa pred ním neobjavil ten čudný muž, ale mal možnosť zazrieť niečo oveľa zaujímavejšie. Do náručia sa mu dostal aj nahý chlapec. Bol trochu špinavý a dotlčený, ale napriek tomu bol živý a zdravý. Do tváre ho udreli dlhé ryšavé vlasy. Vyzeral ako ranený anjel vytrhnutý zo svojho prirodzeného prostredia.
„Ron, si to naozaj ty?“
„Áno,“ zachrčal mu do ucha. „Chcem, aby si ma odniesol, čo najďalej od domu. On ma hľadá a nechcem, aby ma našiel tu. Mám v sebe nejakú stopu, ktorá ho ku mne dovedie. Len som chcel, aby sa nikto z mojich blízkych už viac netrápil. Som v poriadku...“
„Máš ranu na bruchu... Vyzerá to vážne. Nemôžem ťa predsa nechať odísť. Pochop, že všetci sa o teba boja. Tvoja matka si myslí, že si zomrel. Vezmem ťa dovnútra. Neskôr sa pozhovárame,“ nechcel už nič viac počuť. Bol si istý, že hovorí z cesty, kvôli svojmu zraneniu.
„Ľúbim ho... Prvý raz niekoho naozaj ľúbim,“ šepkal zdesene.
„Ja tiež, ale... Počkať, ty máš naozaj rád Temného pána? Musel si sa zblázniť chlapče. On len zabíja, nič k tebe necíti... Snáď nemáš v sebe amortenciu?“
Odniesol ho do jeho izby. Niekoľko dní ho dávali dokopy liečitelia a dom bol prísne strážený. Chlapec sa postupne zotavoval zo všetkých rán. Napokon postupne panika opadla a jeho príbuzní sa viac začali zaujímať o svoj každodenný život. Prešiel takmer celý mesiac, kým sa dal do poriadku.

*

Na rukách cítil mrazivé dotyky. Cudzie prsty mu prechádzali po čele. Napokon mu niekto zdvihol hlavu a vtisol na pery vášnivý bozk.
Spokojne ho objal okolo krku. Vedel, kto to je, aj napriek tomu, že bol poriadne rozospatý,
„Nechcel som od vás ujsť,“ odvetil ospravedlňujúco.
Temný pán ho drsne zdvihol z postele. Nemienil sa v ich dome príliš ukazovať. Rozhodol sa, že ho čo najskôr odnesie späť do sídla.
„Mlč,“ podráždene ho zahriakol. Trápila ho túžba, ktorú musel už dlhšiu dobu potláčať. Chlapcove telo mu v posteli veľmi chýbalo.
„Čo tu robíte?“ dvere sa náhle otvorili a dovnútra vošiel Artur Weasley. Pred spaním chcel ešte svojho syna skontrolovať.
Temný pán bez váhania použil prútik. Muž nestihol zareagovať. Ani ho vôbec nemal v rukách.
„Silencio,“ umlčujúce zaklínadlo zasiahlo chlapcovho otca. Pokúsil sa siahnuť po prútiku, ale nemal takmer žiadnu šancu. Zelené svetlo ho zbavilo života.
„Nie, otec...“ Ron sa nedokázal pozrieť na jeho telo. Pevnejšie sa pritisol k svojmu pánovi. Napriek tomu, čo práve urobil ho nedokázal nenávidieť. Mal pocit, akoby z neho vyprchali všetky pocity voči iným ľuďom. To telo na zemi považoval len za príťaž. Mrzelo ho, že vošiel dovnútra, ale rozhodne sa kvôli tomu nemienil odvrátiť od svojho pána.
„Nerozumieš tomu. Ešte stále nevieš, že si už zvolil svoju stranu. Už k nim viac nechceš patriť. Nezáleží ti, čo sa s nimi stane,“ chladne odvetil Temný pán.
„To...to nie je pravda,“ naozaj nič necítil. Mal pocit, aby ho ten výbuch energie nejakým spôsobom poznačil. Upol sa len na Temného pána a nič iné nevnímal. Bol priam presiaknutý láskou k nemu.
„Bude lepšie, keď sa do toho tvoja rodina nebude miešať. Majú pletky s rádom a ohrozujú naše plány. Tvojim bratom bude oveľa lepšie u nás. Nikto z nich aspoň nebude musieť zbytočne umierať,“ odvetil chladne.
„Môj otec práve umrel úplne zbytočne. Ale ja naozaj nemôžem. Nedokážem sa...“ smutne si premeral nehybné telo. Prekvapene vytreštil oči, keď náhle zmizlo. Miestnosť bola naďalej prázdna.
„Vyvolal som len predstavu v tvojej mysli. Teraz som si už istý, že chceš ostať so mnou,“ majetnícky ho pobozkal na pery. Vnímal ich sladkú chuť.
Ronald tlmene zastonal, keď sa cez pyžamu dotkol jeho penisu. Dlhé prsty ho takmer bolestivo nahmatali.
„Tu nie, radšej už poďme,“ prosíkal rozrušene. Naozaj sa začínal báť, že ho niekto začuje a príde sa pozrieť, čo sa deje.




*


Lupin pocítil chladný dotyk známych pier. Niekto si ľahol k nemu. Posteľ pod jeho váhou trochu klesla.
„Som rád, že si tu. Cítil som ťa vo svojej blízkosti,“ zašepkal mu do ucha.
Odtiahol sa od nečakaného návštevníka. Vôbec nemal náladu na také žarty. Začínal mal pocit, že za tú chvíľu šťastia bude musieť kruto zaplatiť. To, že sa smrťožrút zjavil v Brlohu nebolo vôbec dobré. Rozhodol sa tam prespať, aby trochu dozrel na svojich priateľov. Mali už aj tak problémov a chcel sa o nich postarať.
„Pokiaľ viem, stále si ženatý a dohodli sme sa, že sa mi budeš vyhýbať. Ja svojich priateľov nezradím, ani kvôli tebe,“ napriek tomu akceptoval ruku, ktorá sa mu ovinula okolo pása.
„Moje manželstvo už dávno nie je dôležité. S Bellatrix som sa oženil len preto, lebo to bolo želanie mojej rodiny. Okrem toho ona ma vôbec nepotrebuje. Zaujíma ju len náš Pán,“ opatrne ho pobozkal na krk.
„Nechaj ma,“ Odtiahol sa od neho a odmietal akékoľvek prejavy náklonnosti. Pokúsil sa vstať, ale silné ruky mu to nedovolili.
„Nemiešaj sa do toho, Remus. Nikam ťa nepustím!“ varovne mu priložil prútik ku krku.
„On sa sem dostal?“ zdesene sebou trhol.
„Nie,“ musel mu klamať. Chcel si vychutnať každú chvíľu so svojím partnerom. Pritisol sa k nemu. Chcel si vziať jeho telo.
„Neverím ti, Lestrange,“ chladne odvetil Lupin. Pokúšal sa ho zo seba dostať. Stále cítil, že niečo nie je v úplnom poriadku.
„Vyzerá to tak, že už budem musieť ísť, ale ja si ťa nájdem. Sľubujem, že naša spoločná noc, ešte len príde,“ vyzývavo ho pobozkal na pery. Chcel s ním byť skôr než dôjde k ďalšiemu stretnutiu oboch znepriatelených strán. Uvedomoval si, že ak sa stretnú v boji bude ho musieť považovať za svojho nepriateľa.


*

Zložil chlapca na svoju posteľ. Podarilo sa im nebadane odísť z Brloha. Lestrange nevyzeral vôbec nadšene.
Bledé prsty takmer doškriabali tú rozkošne nežnú hruď. Chlapec zo seba vydal len spokojný povzdych. Všetky zlé spomienky na jeho tresty ostali kdesi v nevedomí. (poznámka autorkyFF: nevedomie- pojem z psychologie)
Bez akýchkoľvek ceremónii ho obrátil do polohy, ktorá mu najviac vyhovovala. Chvíľu sa venoval chlapcovmu otvoru. Prsty sa ho však len letmo dotkli. Mal až príliš rád bolesť. Dokonca aj svoju vlastnú. Prenikol do mladého tela. Čo sa týkalo sexu už dávno sa necítil sebaistý. Vždy vedel, že ľudia sa štítia dotknúť jeho tela. Cítil to aj zo svojich smrťožrútov. Napriek oddanosti a poslušnosti k nemu pociťovali odpor a strach. Tak sa mu to páčilo, bolo to preňho prirodzené. Tom Riddle zmizol už dávno. Nemal už viac tú nenávidenú tvár a nemusel sa stále dívať na živý obraz svojho nehodného otca. Z toho chlapca tiež cítil určitý náznak odporu. Stále ešte nebol pripravený byť len hračkou. Zrejme si už toho užil dosť, keď bol neustále porovnávaný so staršími bratmi a bál, sa, že ak nebude úspešný, nebudú ho až tak uznávať. Žil ukrytý v tieni svojho priateľa. On nikdy nebol dôležitý. Aj keby sa mu niečo stalo nikto by sa nad tým nepozastavil. Zrejme už nechcel hrať druhé husle a mienil si zachovať svoju nezávislosť. Občas žiarlil na popularitu svojho priateľa Harryho. On sám túžil byť stredobodom pozornosti a Temný pán sa rozhodol túto slabosť využiť vo svoj prospech.

Chvíľu sa nehýbal a vychutnával si bolestný výkrik, ktorý sa vydral z hrdla jeho mladého milenca. Postupne prenikal hlbšie. Vnímal stony svojho partnera. Cítil, že nie je ešte dostatočne spokojný a ich spojenie ho stále bolí, ale to mu neprekážalo. Takmer ho uhryzol do krku namiesto bozku a rukou sa nebadane dotkol jeho penisu. Čo najrýchlejšie dosiahol vyvrcholenie, aj keď si uvedomoval, že chlapcovi to z nejakých dôvodov vôbec nespôsobilo rozkoš. Ron sa len triasol, strnulo sa opieral o posteľ a zatínal zuby od bolesti. Temný pán použil čistiace kúzlo a podozrievavo si ho premeral.
Voldemort sa nevrlo dotkol jeho hrudníka a zamieril trochu nižšie. Chlapec priam zreval od bolesti.
„Vyzerá to tak, že máš niečo zlomené, ale ja som to zrejme nespôsobil,“ ešte raz prešiel po boľavom mieste. Tváril sa, akoby to bola veľká škoda, že mu niečo také spôsobilo niečo iné.

poznámka: hlavne neberte vážne tie obrázky, zistila som, že si neviem poriadne predstaviť tvár...daného človeka, veci...osoby, atd... tak mi to ide len tak...ked vidím, jak tá osoba vyzerá a aj tak to nie je celkom presné...XD, ale nuž dajak som sa nudila...a kreslenie je dobré na nervy...

Tak som sa hrala a vznikli...

celkom by ma to baviloXD také karikatúry...

A Promise of Romance

Ukážka: Edward has leaned down and placed a kiss on his lips. He fellt the softness of the man´s lips.

Krátky obsah: Edward je bohatý muž z vyššej spoločenskej vrstvy. Musí sa oženiť kým nedosiahne vek 26 rokov, lebo inak riskuje stratu kontroly nad svojím majetkom. Nechce si vziať dievča z ich spoločenskej vrstvy a chce si vybrať úplne sám. Edward si najme mladého japonského študenta Satsukiho, aby hral jeho snúbenicu... Postupne si k nemu vytvorí vzťah, aj napriek tomu, že majú len predstierať zasnúbenie. (Dávam len stručný obsah, lebo nechcem všetko prezrádzať)
Je to typický romantický príbeh o vzťahu dvoch ľudí z rôznych spoločenských vrstiev. Číta sa veľmi dobre, aj napriek tomu, že sa dá zohnať len v anglickom jazyku. Väčšinou ma anglické veci dosť odrádzajú, ale tentoraz som urobila výnimku. Obsahuje aj obľúbené sexuálne scény, aj keď nie sú v tejto knihe veľmi časté.

Moje hodnotenie: 8/10

Plagátiky k poviedkam

VI. kapitola

Každý ma v sebe svetlo. Každý má v sebe temnotu. To, čo hovorí prostredníctvom teba, nemusíš byť vždy len ty.

Odporúčam čítať varovania, lebo táto poviedka je trochu drsnejšieho charakteru. A toto varovanie je tiež špeciálne.

Varovanie pre túto kapitolu: depresívne, tentoraz bez obmedzenia, nečítať pokiaľ máte veľmi zlú náladu...

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!

Po dlhom čase otvoril oči. Prebudilo ho silné svetlo, ktoré sa nemilosrdne dotýkalo jeho tváre. Pery sa pohli. Pomaly zdvihol ruku, aby sa ubezpečil, že ju dokáže použiť. Cítil sa už oveľa lepšie.
Kde to som? Prečo ležím na zemi?
S námahou odsunul telá, ktoré boli v jeho blízkosti. Potreboval získať viac priestoru. Rukou sa nebadane dotklo svetlých vlasov. Ich vlastník tlmene zastonal a obrátil sa tvárou k nemu.
„Malfoy,“ znechutene vyprskol Ron. Zvedavo si obzeral nahé telo smrťožrúta. Mierne očervenel, keď si uvedomil, že ho môže vidieť úplne nahého. Pomaly vstal a podišiel bližšie k nemu.
„Weasley, nepribližujte sa ku mne! Radšej pomaly vyjdite von z tejto miestnosti...“ stále v sebe cítil tú bytosť. Dokonca začala rozprávať v jeho hlave. Rukou sa dotkol stonajúceho muža, ktorý ležal vedľa neho.
Ron nohou zavadil o stonajúceho profesora elixírov. Tmavovlasý muž sa márne pokúšal udržať rovnováhu.
„Poslúchnite ho!“ zavrčal vyčerpane. Vôbec netúžil po treste s pánových rúk. Bál sa, že tie veci môžu ešte stále preskočiť do inej osoby. Chcel sa ich zbaviť, ale nie za cenu potupného mučenia.
„Poď, Ron,“ Draco ho chytil za ruku a rýchlo ho viedol von z miestnosti. Takmer všetko v nej bolo porozbíjané.
„To, čo máš v tele nie je dieťa. Oni nevedia nič o mágii svetla a tmy, vedia tak málo, až ma to núti zasmiať sa nad hlúposťami, ktoré stvárajú,“ prostredníctvom aristokratových úst prehovoril Erastes.
„Tá vec rozpráva,“ zhrozene poznamenal Draco. Schoval sa za ryšavého chlapca a odmietal ho pustiť.
„Nie som vec. Mám meno a dokážem premýšľať. Potrebujem len cudzie telo, aby som sa mohol prejaviť. Volám sa Et a som bytosť z pravej temnoty. Tento hlupák sa naivne domnieval, že dokáže vytvoriť niečo živé... Nie, nie... Žiadny čarodejník nevráti život, ale nedokáže ho ani stvoriť. Ja som len bytosť, ktorá si zvolila inú formu existencie. Ak teraz odídeš, už sa nedozvieš, čo máš v sebe,“ Lucius sa pokúšal zapchať si svoje ústa, ale nepodarilo sa mu to. Tvor mu stlačil nos a musel ich otvoriť, aby sa mohol voľne nadýchnuť.
„Čo to podľa tebe je?“ zhrozene sa opýtal Ron. Siahol si na brucho. Myslel si, že už bude mať pokoj od toho neželaného prírastku, ale stále cítil, že nie je sám. Okrem toho sa mu brucho podozrivo zväčšilo. Prebiehalo to rýchlejšie akoby to mohol čakať.
„Je to kliatba, drahý. Taká strašná a odporná, že sa to nikto z tohto sveta ani neodváži pomenovať. Žijúca kliatba prinášajúca smrť zlu. V tvojom tele len býva, ale čoskoro ho opustí a pohltí všetku temnotu. Problém je vtom, že všetci máme v sebe svetlo aj tmu. Preto najprv zabije všetkých, ktorý budú v jej blízkosti, ale teba to už trápiť nemusí. Skôr než vyjde z tvojho tela vysaje tvoju dušu, aby mala dostatok síl. Tí zo strany dobra to kedysi nazývali krutá spravodlivosť, ale pravý názov tejto kliatby bielej mágie ti nikto neprezradí,“ donútil Luciusovo telo, aby sa postavilo. Objal samého seba spolu s ním. Čakal, čo to dieťa urobí. Zaujímalo ho, ako sa zachová v takejto situácii.
„Ja ti neverím!“
„Nemusíš, všetci to uvidia, ale ja budem už dávno preč. Vezmem svojho partnera so sebou. Jeho telo mi patrí. Nikto ma nedokáže udržať. Ty pokojne počkaj pár hodín a uvidíš, čo sa stane...Videl som toho starca, ako to do teba vložil... Užili ste si to... len si spomeň, chlapče...“
ironicky poznamenal Et.
„Má pravdu...Niečo také sa mi začína vybavovať. Musím utiecť. Pomôžte mi dostať sa odtiaľto,“ požiadal ich chladne. Nechcel spôsobiť smrť svojmu pánovi. Nevedel by sa s s tým vyrovnať.

***

O pár hodín neskôr...

Utekal. Mal pocit, že pritom prudkom behu vypľuje dušu. Vzduch ho v pľúcach pálil. Potkýnal sa na svojich vlastných nohách. Bál sa každého tieňa. Všetko mu spôsobovalo bolesť. Nechcel nikomu ublížiť či už dobrému alebo zlému.
Napokon cítil, ako sa v ňom niečo prebúdza. Ničivá sila svetla v ňom explodovala, pomaly sa vysúvala z tela. Začal kričať čoraz hlasnejšie. Cítil úľavu, že to nie cudzie dieťa, ale zároveň strach, že to bude až priveľmi bolestivé. Myslel na svojho pána, na jeho bozky. Na spôsob, akým sa ho dotýkal. Začínal viac chápať Harryho. Už mu nebolo až také cudzie jeho správanie.
K Temnému pánovi musel zákonite niečo cítiť. Bol to človek, ktorý dokázal vyvolať emócie. Nikto voči nemu neostával úplne ľahostajný. Uvedomil si tú hroznú pravdu. Tú najsilnejšiu emóciu, ktorú už dávno v sebe našiel.
„Milujem...“ pocítil silný nápor bolesti. Bojovala s jeho vnútrom. Napĺňala ho, akoby sa zľakla citov, ktoré prechovával k bytosti bez srdca. Nemal tušenie, čo ho na ňom tak priťahuje. Nesprával sa k nemu práve najlepšie, skôr si ho bral ako nejakú vec. Nedokázal ho ochrániť a nezáležalo mu na ňom.

***

„Bráni sa tomu, ale aj tak to z neho nemôžeme dostať. John, mal si byť opatrnejší! Temný pán ťa môže zabiť, keď sa dozvie o tom, že si mu zlikvidoval dvoch smrťožrútov!“ Roberta znepokojene pobiehala okolo lôžok dvoch stonajúcich pacientov. Z ich tiel sa každú chvíľu vystrkovali tie záhadné bytosti.
„Ja viem, že som urobil chybu. Nemusíš mi to pripomínať. Použil som mágiu, ktorú veľmi dobre neovládam. Budem za to niesť zodpovednosť,“ skontroloval teplotu tmavovlasému smrťožrútovi.
„Severus, prestaň sa toľko zmietať. Spôsobíš si zbytočné poranenia!“ zmĺkla, keď zazrela temnú postavu, ktorá sa k nim pomaly priblížila. Boj sa už zrejme dávno skončil a ich pán si konečne našiel čas na svojho milenca.
„Kde je chlapec?“ podráždene sa spýtal Lord Voldemort.
„Môj pane... on bol pre nás všetkých až príliš nebezpečný. Obávam sa, že už ho nikdy neuvidíte...“ silné zaklínadlo ho zrazilo k zemi. Z úst mu vystrekol pramienok krvi.


***

„Molly, neplač. Určite sa museli zmýliť. Nemusí to byť on,“ Remus Lupin opatrne pohladil po pleci plačúcu ženu.
„Môjho syna už neuvidím... Dumbledore povedal, že sa našli len jeho veci roztrúsené medzi odpadkami... Oni ho tam zabili...“ zúfalo vkĺzla do jeho objatia. Takmer ho zadusila, také silné bolo jej zovretie.
„Šaty nie sú dostatočný dôkaz. Možno ich mal na sebe niekto iný. Poď dovnútra, hneď za tebou príde. Arthur už na teba čaká,“ pripomenul jej opatrne. Nechcel, aby úplne stratila nádej.
„Áno, už idem,“ pustila sa ho a pomaly za sebou zavrela dvere. Lupin ostal stáť pred Brlohom. Nechcelo sa mu ísť dovnútra.

V.

Láska môže popliesť srdce, zastrieť zrak a zahaliť všetko do svetlých farieb. Posadnutosť však skladá svoj plášť a hľadá cestu ako nakaziť aj tie najvernejšie duše.

Varovanie pre celú poviedku: temné, slash, rape, sex-pwp, násilie, krv, depresívne, psychologické,... do 18 rokov neprístupné!
V tejto kapitole sa vyskytuje nepríjemný zážitok jedného so smrťožrútov (sex s démonickou bytosťou, nejde o dementora)

Svetlovlasý aristokrat pomaly prechádzal po väznici. Nudil sa. Nemal, čo na práci a nechcel sa tak skoro vrátiť do svojho luxusného obydlia. Zorganizoval únos muža, s ktorým sa stretávala jeho manželka. Očakával, že ho čoskoro privedú do zadnej miestnosti, aby si s ním mohol vybaviť účty. Nebol by protestoval, keby šlo o nejakého čarodejníka, ale takú hrubú urážku považoval za zneváženie svojej rodiny. Obával sa, že sa zvesti o ženiných prehreškoch dostanú až k Temnému pánovi.
Osobne sa oňho postarám. Ten človek už neuvidí denné svetlo. Prekročil nechutnú zmes slizu, ktorá ostala na dlážke. Už dávno tam nikto po väzňoch neupratoval. Nebolo to potrebné. Nikdy sa nezdržali priveľmi dlho. Posadil sa do pohodlného kresla, ktoré bolo pripravené v mučiarni. Ruky si položil na operadlá. Netušil, že je to starý mučiaci mechanizmus, ktorý si Pán pripravil pre zajatých aurorov. Kreslo sa rozšírilo a uväznilo aj jeho nohy. Lucius nemohol dosiahnuť na svoj prútik. Ten nešťastný kus nábytku sa mierne naklonil. Z jeho vnútra sa začínalo vysúvať niečo dosť slizké. Pomaly sa to zhmotnilo do ľudskej podoby, ale kvapkali z toho zvlášť nepríjemné šťavy, ktoré pokropili smrťožrútovi tvár. Hadia tvár plná ostrých zubov sa k nemu naklonila. Do tváre ho priam udrel štipľavý dych démona. Tá vec bola nepochybne vytvorená pomocou kúzel a spojená s viacerých druhov. Dokonca videl aj jemné chápadlá, ktoré sa pomaly plazili po jeho kolenách.
„Čo to má byť?“ rozhorčene sebou zmietal. Cítil ako tá studená vec roztrhla jeho habit tak, aby sa dostala k jeho telu. Bola priam pokrytá nepríjemnými štetinkami. Kontakt s jeho pokožkou bol nesmierne bolestivý. Dokonca aj skúsený smrťožrút mal problém vydržať také silné impulzy. Tá bytosť si naňho ľahla. Slizký penis sa poľahky dostal do jeho vstupu. Lucius sebou zúfalo trhol. Ešte nikdy žiadnej živej bytosti nedovolil, aby si vychutnala túto polohu. Odporná hlava sa oprela o jeho plece. Ostré zuby sa mu zahryzli do krku. Tvor chlípal sladkú krv, začal sa dráždivo pohybovať. Privádzal ho do šialenstva. Tá vec ho dusila, hrýzla a pomaly oslabovala.
„Pán Malfoy!“ mladé dievča práve vstúpilo do mučiarne. Rýchlo mávlo prútikom, aby ho zbavilo ten nebezpečnej bytosti.
„Ponáhľaj sa, Roberta. Tá vec ma chce zožrať!“ vyprskol rozrušene. Cítil ako sa mu omotáva okolo tela a mení svoju formu.
Lucius ledva premáhal hnev. Také poníženie. Premohol ho čarovný tvor.
„Nefunguje to. Nesmiete sa hýbať,“ zavrčala podráždene. Prútik ju v rukách pálil. S týmto experimentom nemala takmer nič spoločné. Manžel ju k tomu stvoreniu nepustil, aby si náhodou neublížila. Opatrne ho odpútala, ale nedokázala to z neho odlepiť.
„Vstaňte. Odvediem vás k manželovi. Snáď s tým niečo urobí,“ požiadala ho chladne. Tvor už na jeho koži nebol, ale stiahol sa úplne dovnútra. Obávala sa, že nebude až také ľahké sa ho zbaviť.

*

John Ruperts pomaly vložil chlapca do postele. Musel si poriadne pospať a zabudnúť na ten príšerný trest. Dieťa, ktoré sa v ňom rozvíjalo prežilo všetky nástrahy. Podľa priebežného vyšetrenia zistil, že je spútané s jeho životom. Niekto zrejme naschvál upevnil to puto tak, aby dieťa nebolo ohrozené.
„Severus, Draco, pacientov stav je veľmi komplikovaný. Prezrel som Ronove spomienky a už viem, kto je otcom toho malého,“ zamračene si premeriaval chlapca. Bolo jasné, že on to dieťa nechce, ale nemohol vyhovieť jeho želaniu.
Pred pár minútami ich pozval dovnútra, aby sa mohli svojho Pána pripraviť na tú neuveriteľnú správu.
„Môžete nám už konečne povedať, kto to urobil?“ netrpezlivo sa opýtal Draco. Zaujímalo ho, kto bude odsúdený na pomalú a bolestivú smrť.
„Je to zložité a nedá sa to tak ľahko vysvetliť. Jeho otcom je...“ nestihol to dopovedať. Do miestnosti sa vrátila Roberta. Podopierala bledého Luciusa. Bol nahý a celý sa chvel.
„Prepáčte, že vás ruším, ale mal by si ho vyšetriť. Tvoj Erastes inhumanus unikol z klietky a preniesol sa do Pána Malfoya,“ neochotne ho posadila na druhé lôžko.
„Možno som zle upevnil klietku. Nuž neočakával som, že do starej mučiarne bude ešte niekto chodiť. Musím sa na to pozrieť,“ podišiel k novému pacientovi. Opatrne položil ruku na jeho pokožku. Bola dosť studená, ale zrejme mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo. Roztiahol mu nohy a dotkol sa jeho vstupu.
„Stiahol sa do vášho tela... a vyzerá to tak, že sa s vami pokúšal nadviazať sexuálny styk. Obávam sa, že ho nemôžeme vybrať. Nemáme na to žiadne prostriedky. Tento objekt bol ešte v štádiu výskumu a neviem, akoby sme ho mohli dostať z tela jeho milenca. Keď vás raz ochutnal, bude to dosť problematické. Bude chcieť pokračovať,“ vytiahol prst z jeho vnútra. Mal ho vlhký od akéhosi slizu.
„Otec,“ znepokojene zvolal Draco.
„Vypadni!“ trpko poznamenal Lucius. Nechcel, aby ho syn videl v takom zúboženom stave.
„Upokojte sa. Urobím vám pár testov...“ díval sa naňho, ako na pokusný objekt. Práve to potreboval. Chcel vyskúšať svojho tvora v praxi.
„Nepotrebujem testy. Chcem, aby ste vzali prútik a vybrali tú vec z môjho tela!“
„To nepôjde. Mohol by som mám spôsobiť vnútorné poranenia a aj tak, by sa som ho von nedostal. Zaútočil by na mňa, keby som sa o to pokúšal násilím.
Tvor zareagoval na hnev svojho hostiteľa a pomaly sa začal objavovať na povrchu tela. Silná magická energia všetkých odhodila k stene. Len Ron Weasley ostal ležať svojej posteli. Erastes zdvihol telo svojho hostiteľa a nechal ho vznášať sa nad zemou. Pevnejšie sa okolo neho ovinul a pokračoval v začatej práci. Drsne prenikal do jeho tela. Šíril okolo seba sladkú vôňu, ktorá všetkých takmer omámila.
John fascinovane sledoval svoj výtvor. Zrejme dokázal aj vsať mágiu svojho hostiteľa a použiť ju proti nemu. Bolo to priam úžasné, aj keď ostatní nezdieľali jeho názor. Severus Snape rýchlo vzal Rona z postele.
„Bude lepšie, keď ich tu necháme samých. Nevieme, čo to vec ešte môže urobiť,“ nekompromisne sa pokúšal vytlačiť Draca von. Napriek jeho snahe, sa mu to nepodarilo. Draco sa od strachu nedokázal ani hnúť. Okrem toho do Sverusa vrazilo zaklínadlo, ktoré vyslal Luciusov tvor. Dopadol na zem spolu s Ronom.
„Koľko tých Era...tu ešte máte?“ znepokojene sa opýtal Draco. Niečo ich vtiahlo dnu a pevne zabezpečilo dvere. Len Roberta sa stihla prešmyknúť von.
„Ešte troch, ale tí sú ešte veľmi mladý. Nebojte sa, na tehotného nezaútočia, ale my ostatní sme...“ znepokojene odvetil John. Netušil, že ten experiment sa môže tak rýchlo vymknúť spod kontroly. Okamžite zmenil názor, keď mu po kolenách začalo stekať niečo mazľavé.


Poznámka autorky FF: Erastes inhumanus – je môj vymyslený čarovný tvor... Viem, že je to pomerne krátke, ale neustále tu okolo mňa behá otec... a zistila som, že už sú nové diely s Junjou romantica... a ešte nemám dopozeranú Zakázanú lásku...no veľa toho...tak nuž myslím na pozeranie a výnimočne aj na školu, lebo ešte stále neviem výsledky z jedného zápočtu, tak som aj ešte k tomu hrozne nervózna.