pár: pacient/doktor
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
Luca/Cezare Buonarroti
18. stor.
obsah: Cezare je mladý lekár, (nemanželský syn šľachtica, kt. mu zaplatil štúdiá), žije pokojným životom v jednej z dedín patriacich k otcovmu panstvu.Počas jednej cesty do mesta nájde na ceste, mladého chlapca v bezvedomí, jeho meno je Luca (17) a už od narodenia sa po svete potĺka sám, pracuje u krčmárky v dedine, u ktorej má podľa jej slov dlh, Doktor sa potom, ako zistí v akých podmienkach žije rozhodne mladého muža ujať a pomôcť mu... Čím však sám seba uvrhne do veľkého pokušenia, lebo chlapcova prirodzená nevinnosť a jeho mladého telo v ňom prebúdzajú dlho potláčanú vášeň...
taliansky historický slash.
Máme tu obrázok so starším Lucom, podarilo sa mi nájsť iného chlapca.
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
poznámka: po mojej korektúre, príprava na knižné vydanie
„Budete
ma dnes učiť písať?“ pripomenul Luca barónovi sľub, ktorý mu pred nedávnom dal.
„Áno,
dnes večer príď ku mne, ale až trochu neskôr, najprv sa musím pozhovárať so
sestrou...“
Prial si s ním stráviť čo najviac času osamote a výuka bola
vhodnou zámienkou na to, aby spolu mohli ostať dlhšie.
Ani teraz nemal chuť pustiť ho
z náručia.
Nedokázal myslieť na nič iné.
„Prinesiem
aj tú knihu, ktorú som dostal...“ navrhol jeho mladý priateľ.
Doktor prikývol a ešte
nejaký čas si doprial ten pocit, držať svojho chlapca v náručí. No napokon
prišiel čas, keď ho musel pustiť, aj keď to bolo dosť ťažké, keďže sa medzitým
začali opäť bozkávať.
***
Na
panstvo sa vrátili omnoho neskôr než zamýšľali.
Po večeri mu sluha odovzdal
odkaz od sestry, ktorá zjavne pochopila, že nemá zmysel to ďalej predlžovať,
pretože jej už zrazu bolo omnoho lepšie a očakávala vo svojom malom
salóniku, kde zvyčajne prijímala svojich hostí. Na večeru však aj tak nezišla dolu, ale
absolvovala ju v súkromí.
Luca odišiel do svojej izby,
všetko si pripraviť a on ho mal neskôr k sebe zavolať.
Preto dúfal, že sestra ho veľmi
dlho nezdrží a všetko prebehne
v pomerne priateľskom duchu. Nemal v úmysle jej strpčovať život,
pokiaľ sa ona sama pre túto možnosť nerozhodne. Nenútil ju ani prísť si
s ním sadnúť za jeden stôl. Ani ho považovať za svoju rodinu.
Obzvlášť preto bol príjemne
prekvapený jej prijatím, ktoré nebolo také chladné a strohé, ako počas
otcovho pohrebu.
Dívala
sa naňho takmer až s istým druhom záujmu a vôbec nie povýšenecky. „Dobrý
večer, Constance...“ pozdravil ju Cezare.
„Dobrý
večer, pane...“ nazvala ho tak a on to považoval za dobré znamenie.
Posadil sa do pohodlného kresla.
„Chcel
by som sa s vami pozhovárať o istom mužovi, menom Alvise...“ mladý
barón hneď prešiel k veci.
Zbledla.
Videl ako sa jej roztriasli
ruky.
„Takže
je to pravda, skutočne vás navštívil a...“
„Áno,
prišiel za mnou s dlžobným úpisom a ďalšími požiadavkami. Nezaťažoval
by som vás tým, no potrebujem získať aspoň nejakú výhodu, kým on drží všetky
tromfy. Preto by som rád vedel, či otec skutočne zamýšľal podporiť vaše
zasnúbenie so synom grófa Alviseho...“
Jej pekná tvár bola zrazu plná
obáv, no zbavila sa aspoň ten zvyčajnej strohosti a videl na nej isté
pohnutie, ktoré takmer naznačovalo, že aj ona má aspoň nejaké city, ktoré by si
mohla v jeho prítomnosti dovoliť prejaviť.
„Áno,
môj otec toto manželstvo schválil z dôvodov, ktoré by som veľmi nerada
rozoberala... no môj brat mal na celú vec iný názor a keby tu dnes bol,
verím tomu, že by ma podporil... Ten muž si dovolil prísť tak skoro po otcovej
smrti a žiadať...“ v jej hlase zaznievalo úprimné rozhorčenie
Cezare si všimol, ako Constance jednou
rukou siahla na svoj prsteň a začala ho otáčať na prste.
„Zasnúbenie
ešte neprebehlo formálne, došlo len k tej dohode, ktorú ešte môžete
zrušiť, ak to uznáte za vhodné...“ dívala sa naňho, akoby od toho závisel celý
jej osud a nepochybne to tak aj bolo.
„Nemám
veľký záujem o to, aby sa ten muž stal mojou rodinou... budem to musieť
ešte raz prebrať s účtovníkom, snáď nájdeme riešenie, ktoré bude pre nás
oboch prospešné...“
Constance prikývla.
Bolo na nej vidieť, že ho jej
slová potešili. Zachytil náznak úsmevu na jej perách.
„Chcete
mi ešte niečo povedať, ohľadom tejto záležitosti?“
„Áno, sú
isté veci, o ktorých s vami musím hovoriť, keďže môj brat
a otec... a možno by ste mohli aj vy ...“
„Aj ja
som váš brat...“ pripomenul jej, nemal to v úmysle, ale akosi sa mu
podarilo to povedať.
„Áno, to
máte pravdu....“ hlesla mladá žena
takmer nehlučne.
„Práve
preto by som vás na to rada upozornila. Ja... mám dcéru...“ dostala so seba
napokon.
„Nemanželské
dieťa?“
„Áno,
pane... volá sa Celia a má tri roky,“ jej hlas bol opäť nezvyčajne tichý,
akoby musela vynaložiť veľké úsilie na to, aby to vôbec dokázala vysloviť.
Takmer sa mu zdalo, akoby mal pred sebou inú osobu, nie tú pyšnú krásavicu,
ktoré ho vždy odmenila len svojím chladom.
„Žije
u istých ľudí a otec ju doteraz podporoval, je potrebné posielať
ďalšie platby, aby bolo o ňu dobre postarané...“ pokračovala ďalej a bolo
na nej vidieť, že jej nie je príjemné o tom hovoriť s ním.
„Rozumiem
a zariadim sa podľa toho, ak mi dáte viac dostupných informácií, rád by
som ju aj videl...“
„Neviem
presne kde sa nachádza... no otcov účtovník by to mal vedieť... on sa stará o túto
záležitosť, ale myslí si, že ide len o dieťa jednej z jeho
mileniek... bolo by dobré, keby to nateraz tak aj ostalo...“ povedala mu to,
akoby snáď nerozumel tým spoločenským zvyklostiam, len preto, že nebol až
dosiaľ súčasťou jej sveta. No on veľmi dobre vedel, ako to funguje v týchto
kruhoch, mal s tým dosť skúseností na to, aby vedel, čo má robiť, nebral
si však jej pripomienku k srdcu ani sa na ňu preto nehneval, viac než
dosiaľ. Rozhodol sa byť tým, zrelým a dospelým, kto ako prvý prejaví dobrú
vôľu.
„Zariadim sa podľa toho, je mi
jasné, čo treba urobiť. Mohli by sme sa dohodnúť aj na tom, že by ste ju mali
pri sebe, už by som si našiel zámienku na to, aby mohla ostať s nami, ak
by ste chceli...“
Na jej tvári sa mihlo úprimné prekvapenie
a videl ako sa výraz jej tváre definitívne uvoľnil, a posledná zábrana
medzi nimi náhle niekam vytratila. Pomaly vstala a pristúpila k nemu.
„Vy by
ste skutočne chceli, aby...“ hlesla
rozrušene a pocítil jej jemnú ruku na svojom pleci, bolo to vôbec prvý raz
čo sa ho dotkla, prvý raz čo prejavila takúto dôvernosť voči nemu.
„Áno,
pokiaľ si to budete želať, vaša dcéra môže ostať s nami... no musíme
postupovať obozretne...“ dovolil si jej
aj Cezare pripomenúť, že je nutné
zachovať najvyššiu opatrnosť, hlavne čo sa týkalo záležitostí podobného druhu.
„Veľmi
by som si to priala, ale máte pravdu, musíme si dávať pozor na toho muža
a na to, čo by sa ešte mohol dozvedieť...“