Chuck vs. Misia Queer 2

Varovanie: 15+, špiónska tématika, krátke, romantické
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Sľúbená nočná misia v bare, ale aj niečo sladké pred ňou...
Rozprávač: Casey
AutorFF: Merope z meropesveta

17. kapitola Baguette magique de fée

Varovanie: tak toto údajne znamená, čarovný prútik, no nwm, ale keby náhodou nie, tak mi dajte vedieť, nabudúce sa pokúsim zas nájsť nejaký vhodný latinský názov,
obrad čiernej mágie pokračuje, 15+,
Harry nám už vyrastie! V tejto kapitole urobím ešte menší časový skok, aj keď nie až taký výrazný....(je to potrebné, aby sme sa dostali zas postupne k slashu, kedže táto poviedka je primárne stále slash:)
Mrzí ma, že som to nepridala oveľa skôr, ale nejako nestíham a dá sa to tak povedať, že nie celkom rozhodujem o tom, čo budem písať.
Keď múza nefunguje tak to akosi nejde.
(Múza fungovala len na iné fandomy a originálne, tak to pridávam až teraz, ale samozrejme budem pokračovať ďalej)

pár: HP/LV

Obsah: Lord Voldemort vždy považoval Rokfort za svoj domov. Keď sa opäť tajne prechádza po jeho chodbách a vníma silu spomienok... Počas zimných prázdnin sa pokúsi zničiť svojho nepriateľa... Netuší, že jeho telo si bude žiadať oveľa viac...

varovanie: slash, mučenie, láska, sex, mladý Temný pán

poznámka:  17. kapitola opravená


Hodnotenie

Get free premium widgets for your blog and website.

Chuck vs. Misia Queer

Varovanie: 15+, špiónska tématika, krátke
Pár: Chuck/Casey
Fandom: Chuck (seriál)
Obsah: Chucka a Caseyho čaká náročný tréning
Rozprávač: Casey
Poznámka: Dosť otvorený koniec, ale neskôr nevylučujem možnosť otvoreného pokračovania, ale samozrejme nič kapitolové, lebo nestíham...

Venované Manii D.

Pekelná hra 4. časť

Varovanie: 18+, ďalšia časť minikapitolovky Pekelná hra

„Dean, ja...“ chcel to nejakým spôsobom zahovoriť, ale zvláštne napätie prešlo jeho telom. Rebrá ho poriadne rozboleli. Napriek tomu cítil zvláštne uspokojenie.
Telom mu prešla silná túžba. Bolo to oveľa silnejšie, ako niekdajšia túžba po krvi démonov.
Keď si to Dean všimol, okamžite z neho zliezol. Nechcel mu spôsobiť bolesť.
„Sam, si v poriadku?“
„Nie, myslím, že...“
Rukou prešiel po uvoľnenom obväze.
Sam sebou prudko trhol.
Pritiahol si Deanovu hlavu bližšie k sebe. Prisal sa na jeho pery.
Vášnivý bozk ich takmer obral o dych. Dean sa ledva stihol spamätať z prekvapenia.
Sam ho stiahol na seba, aj keď jeho rebrá bolestne zaprotestovali. Nevadilo mu to. Nechcel prerušiť ich kontakt.
„Opatrne, Sammy,“ dostal zo seba Dean. Rýchlo sa nadvihol. Už si naozaj dával pozor, aby naňho príliš netlačil. Dotýkal sa ho, ale skôr to vyzeralo tak, akoby len kontroloval, či ho náhodou nezranil.
Chcel vyliezť z postele, ale Sam sa ho stále pevne držal. Nechcel ho pustiť.
„Nechoď,“ zaprosil presvedčivo.
Dean pokrútil hlavou. Sam sa takto zvyčajne nesprával.
Nemohol v tej posteli ostať. Nie potom, čo sa stalo. Sam ho pobozkal a on vedel, že mu len ťažko dokáže odolať. Obával sa, že je niečím ovplyvnený a neskôr by to mohol oľutovať. Nebol presvedčený o tom, že to urobil z vlastnej vôle.
„Hneď sa vrátim...“
Sam ho zovrel ešte pevnejšie.
„Nemôžeš ísť nikam. Musíš mi pomôcť...“ stále trval na svojom.
Dean sa chystal opatrne vymaniť z bratovho zovretia. Zastavilo ho zaklopanie a následné otvorenie dverí.
Alice vošla do izby. Vyzeralo to, akoby ju vôbec neprekvapilo, že ich takto našla.
Pokojne podišla bližšie, akoby to bolo bežné vidieť ich v takejto pozícii.
„Nevstávaj z postele, Dean,“ vložila mu do rúk obyčajný sklenený pohár. Boli na ňom vyryté neznáme enochské symboly.
Na dne niečo nepokojne pulzovalo.
„Sam nepotrebuje pohár. Zišiel by sa mu ten váš anjelsky dotyk,“ znepokojene skonštatoval Dean.
Sam sa ho stále držal a zdalo sa, že mu spoločnosť vôbec nevadí.
„To by som urobila veľmi rada, ale môj dotyk by mu nepomohol. Môžem vyliečiť len svoju schránku. Len pomaly prevráť pohár...“ nabádala ho povzbudivo.
Dean neochotne obrátil pohár hore dnom. To pulzujúce jadro prešlo doňho.
Hneď pochopil, načo to slúži, ale bolo už neskoro.
Musel to urobiť. Nedokázal sa dlhšie ovládnuť.
Pobozkal Sama, cítil ako energia začala prechádzať aj ním. Liečil ho svojím dotykom.
Posunkom ruky stihol Alice naznačiť, aby odišla.
Potom upriamil svoju pozornosť len na Sama.
Sam nedočkavo rozopol Deanovi nohavice. Chcel na sebe cítiť jeho nahé telo...
Dlho neostali len pri maznaní.
Ich telá spolu preplietli. Dean cítil čoraz silnejšie prúdenie energie.
Sam súhlasne zastonal a prijal ho do seba. Rebrá ho už vôbec neboleli.

***

Bobby posunul vozík bližšie k polici z knihami.
Nemohol nič robiť, tak si aspoň chcel overiť nejaké informácie.
Takisto ho nesmierne štval démon, ktorý sa ponevieral v jeho kuchyni.
Crowley sa ako vždy pozval sám. Trval na tom, že si potrebuje aspoň na pár hodín požičať normálnu kuchyňu. Bol tam už akosi pridlho a Bobbyho to začalo poriadne znervózňovať. Keby mu nepredal svoju dušu, neváhal by ani chvíľu a hneď by sa oňho postaral.
Kniha musela počkať. Jednoducho nemohol ďalej ignorovať svoje podozrenia.
Presunul sa smerom ku kuchynským dverám a zabúchal na ne.
„Crowley!“
Už chcel aj siahnuť na kľučku, ale dvere sa napokon pomaly otvorili.
Z kuchyne sa šírila lahodná vôňa.
Bobby nedôverčivo hľadel na sporák. Aj na nové hrnce, ktoré nikdy predtým nevidel.
„Čo do pekla...“
„Nudím sa,“ vyhlásil Crowley.
Bobby sa zhlboka nadýchol a dostal sa z vozíkom úplne dovnútra.
„Kam sa podel môj stôl?“
Podráždene si premeral spokojného démona.
„Na chvíľu som ho odsunul, aby mi neprekážal.“
Bobby obozretne prikývol. Nech sa snažil akokoľvek stôl jednoducho nevidel. Jeho pohľad opäť upútali hrnce. Jedlo a nakrájaná zelenina...
„Ty máš rád ľudské jedlo?“
„Ty nie?“ doberal si ho Crowley.
Bobby úprimne ľutoval, že nemôže vstať.
„Samozrejme áno, ale teraz mám chuť na niečo úplne iné,“ presunul sa z vozíkom až úplne k nemu. Dúfal, že chlapci sa vrátia skôr, než úplne príde o nervy.
Crowley sa k nemu naklonil.
Rýchlo sa odtiahol, keď si všimol nevítanú návštevu, ktorá sa votrela do lovcovho domu.
Bobby sa nestihol otočiť. Nejaká sila odhodila jeho vozík a on skončil na zemi.
Crowley bez váhania zmizol.
Bobby pocítil pálivú bolesť. Do brucha sa mu niečo zabodlo. Stalo sa to tak rýchlo, že si to ledva stihol uvedomiť.
Videl nad sebou asi tak troch démonov. Zvládol by ich, keby sa dokázal pohnúť, ale nešlo to.
Na zem kvapkala krv. Veľa krvi.
Nechcel takto zomrieť. Nie bez svojej duše. Pomaly začínal strácať vedomie.
Oči sa mu zavreli a ostal ležať na zemi...
Prebralo ho zvonenie telefónu. Ten dráždivý zvuk ho nútil otvoriť oči.
Uvedomil si, že leží vo svojej posteli a telefón má položený na kolenách.
Na stolíku rozvoniaval kúsok slivkového koláča.
Siahol si na telo a očakával, že nájde aspoň nejakú zmienku, že bol prebodnutý, ale vôbec nič neobjavil. Videnie mal dosť zahmlené a všetky veci sa mu pred očami začali rozmazávať.
Chvíľu mu trvalo, kým dokázal prijať hovor.
„Ahoj, Bobby.
„Kde sakra tak dlho trčíte...“
Dean začul v telefóne neznámy hlas. Znel úplne inak, ako ten, ktorý patril Bobbymu.
„Kto ste?“
„Dean, prestaň si so mňa uťahovať. Ja som predsa...“ až teraz si uvedomil, že jeho hlas sa naozaj zmenil. Nespoznával samého seba.
„Čo ste urobili s Bobbym?“
„Dean, to som ja. Musíš mi...“ pošúchal si oči, ale zrak sa mu stále nedokázal vyjasniť.
„Dean, počúvaj ma....“ rýchlo mu porozprával o istej detskej záležitosti, o ktorej nikto iný okrem nich dvoch nevedel.
„Čo sa ti stalo? Si v poriadku?“
„Neviem, jednoducho sa niečo zmenilo. Neviem. Musím sa na seba pozrieť.... Hlavne si zachovaj chladnú hlavu a dávaj pozor na Sama,“ položil mu, aby ho ešte viac neznepokojoval.
Pustil telefón a pokúsil sa dostať z postele. Jeho vozík nebol v dohľade a takisto ani žiadne zrkadlo.

***

TO MIESTO nebolo také ako nebo. Bolo iné. Také zraniteľné.
Malo svoju jedinečnú vôňu aj svoju trvalú podobu.
Castiel zvedavo prechádzal pohľadom po otvorenom priestranstve.
Niečo z neho mu bolo neskutočne blízke. Bola v ňom aj temnota, ale nebolo to ani peklo.
Stál vedľa Lucifera. Cítil jeho ruku na svojej. Nedržali sa, len sa zľahka dotýkali.
Castiel nevedomky čerpal silu z jeho blízkosti. Napriek tomu bol dosť dlho omámený. Ledva sa dokázal pohnúť.
Vnímal temnotu pospájanú so svetlom.
Anjel v detskej schránke sa držal pri nich.

Dex/Brian

Dex/Brian obrázok, varovanie (moja výroba)

Bratstvo krvi

Varovanie: 18+, psychologické, sérioví vrahovia, incest, zväzovanie, drogy
Pár: Dexter/Brian (Biney)
Fandom: Dexter (kniha- pridržiavam sa záveru prvej knihy, nie záveru prvej série)
Obsah: v temnote sa skrývajú skutoční predátori, keď sa ich cesty pretnú aj lovec sa môže stať korisťou...






Tenká ihla prenikajúca cez kožu. Teplo prinášajúce rozhádzanie môjho videnia. Celý svet je zrazu akosi inak pokrivený. Neisto sa potácam.
Všetko je príliš krásne, príliš jednoduché.
Moja myseľ sa ponára do víru nepravdepodobných farieb. Viem, že ma niekto drží.
Chcem sa obzrieť, ale nedokážem ani poriadne udržať rovnováhu. Okrem toho cítil ťarchu akéhosi ostrého predmetu.
To je zbraň iného lovca, ktorý sa so mnou teraz určite pekne pohráva.
Niekto dostal mňa, úžasne vytrénovaného nočného Dextera. Má ma vo svojej moci a ja nič nerobím, len sa oňho opieram a kolísam sa na vlnách akéhosi neznámeho drogového opojenia.
Možno by som sa zahanbil, keby niečo také bolo dovolené môjmu druhu.
Namiesto toho sa poslušne nechávam odviesť do auta.
Presnejšie končím pekne ubytovaný v kufri.
Pohodlne uložený a dokonca aj prikrytý. Ruky predátora ma priam starostlivo pripravili na dosť nepohodlnú cestu.
Zatvorím oči. Na nič už nedokážem myslieť. Obklopuje ma tma a počujem, ako si nahlas púšťa hudbu.
Prebúdzam sa až po určitom nie veľmi presne definovanom čase. Som pohodlne zviazaný a uložený v mäkkej a veľkej postieľke.
Kto si dal tú námahu uniesť Desivého Dextera? Od zvedavosti naťahujem krk, ale odskáče si to zas len boľavá hlava. Radšej sa opäť uvelebím na vankúšoch.
Keď sa dvere otvárajú, poslušne čakám.
Prichádzajúca postava, má okolo bokov omotaný čierny uterák. Inak na sebe nemá celkom nič, čo je pochopiteľné, keďže práve zrejme vyliezol zo sprchy. Nemá pri sebe nástroje a nie je vhodne oblečený.
„Dobré ráno, braček,“ odvetí spokojne. Sadne si celkom blízko ku mne. Sleduje ako sa pokúšam vymotať z izolačnej pásky. Nejde mi to.
„Ahoj....Biney, hľadá ťa celá krajina,“ hlesnem takmer rozhorčene. Môj starší braček ma tentoraz naozaj dostal, tam kam chcel. Dostal ma sem, aby sme sa pohrali, prípadne si vyjasnili isté veci, ale ja neviem, či o to vôbec stojím.
„Všetci okrem teba,“ skonštatuje chladne.
„Vieš, že ja nemôžem. Keby vedeli, že sme...“ premáham bolesť hlavy a horlivo formulujem slová do viet.
Nakloní sa ku mne bližšie. Má ešte mokré vlasy a momentálne celkom dobre vonia...
Naše pery sa na malú chvíľu k sebe nebezpečne priblížia.
Dívam sa naňho a úplne strácam reč.
„To nie sme my, Dex. Nie sme len to. Práve preto som ťa sem pozval. Chcem, aby si vedel, že ma to mrzí. Chcel som len trochu času, možno ďalšiu šancu...“ znie to takmer nežne, akoby som ani nespoznával tú dravú bytosť.
„Tak kto sme?“
„Sme tým, kým chceme byť a práve dnes nemusím byť len tvojím bratom,“ úplne odstráni vzdialenosť medzi nami a pocítim tlak jeho pier na svojich.
Nevinný dotyk sa zmení na možno až príliš búrlivú hru, našich jazykov.
Zľahka sme spoznávali túto novú dimenziu nášho vzťahu. Krásne prepracovaný dotyk intimity.
Pokiaľ sme aj toto my, tak sa možno napokon naozaj zblížime.
Naozaj spoznáme, kto sme my a akou hrozbou budeme, keď sa spojíme.
Jeho temný spoločník sa proti mne nestavia, ani keď sme tak blízko. Nedokazuje mi svoju nadradenosť. Potichu šepká tie skryté pravdy o tom, že ten môj by sa ho nemusel báť...
Nemusel by mať výčitky, lebo napriek všetkému túto chvíľu obetoval niekomu zo svojho druhu. Možno jedinému, ktorému by možno dokázal dôverovať.
To všetko nami preblesklo a kým si spoločníci vzájomne skúmali svoje temné krídla, dopriali nám vychutnávali sme si ďalšiu podobu zblíženia.
Brian sa opatrne odtiahol a chvíľu sa snažil ovládnuť. Zjavne ho trápilo, že ma zrejme nebude môcť ochrániť sám pred sebou. Pred tou časťou temnoty, ktorá ma zjavne chce celého.
„Rozviažeš ma?“ opýtam sa vyzývavo. Chcem sa hrať. Áno, tak veľmi.
„Ešte nie, Dex,“ pokrúti hlavou a pokojne si ľahne ku mne.
„Neutečiem ti, Biney,“ sľubujem mu bez váhania.
„To nie je také isté. Ty zvykneš byť dosť tvrdohlavý...“ privinieš sa ku mne. Ešte chvíľu skúšaš moju trpezlivosť.
„Ty si zas neskutočne žiarlivý,“ pripomeniem mu jednu z jeho najväčších slabostí.
„Pamätám si, ako si ma držal za ruku. Ako sme sa spolu hrali a ty si nechcel, aby bol s nami niekto iný. Okrem matky,“ detská spomienka je omnoho neškodnejšia, ako tá záležitosť s drahou sestrou. Aké zvláštne, že mne ubližuje minulosť a tebe moja sladká prítomnosť.
„Bol si môj malý braček. Chránil som ťa. Priznávam, že som naraz chcel veľa, ale to preto, lebo ty si bou tou najdôležitejšou osobou. Preto si asi vieš, predstaviť, aké to bolo, keď mi ťa nedovolili ani navštíviť...“ opäť cítim hrejivú hebkosť tvojho dychu.
Pomaly vezmeš svoj ostrý nástroj a vyslobodzuješ ma zo zovretia pásky.
Objímeš ma a chvíľu ma len tak spokojne držíš pri sebe. Uterák ti skĺzne z bokov, ale ja si to nevšímam.
„To nemali urobiť. Viem, že to nebolo správne, ale zrejme si tiež mysleli, že ma musia chrániť,“ pripustil som ochotne.
On sa rozhodol chápať mňa, tak som nemal problém pochopiť aj ja jeho. On nemal inú rodinu, nemal nič okrem tej minulosti, možno nemal ani budúcnosť...
Dal som mu to, čo som mu mohol dať, prítomnosť, blízkosť môjho tela a ponúknuť mu prijatie.
Rozhodol som sa zabudnúť na to ako si požičal moju milú Deb. Viem, že to už neurobíš. Chceš mňa, nie moju pomstu. A ja chcem teba.
Vzájomné pochopenie je taká neskutočne krásna vec.
„Neublížil by som ti. Bol by som ochotný to pred tebou nikdy nespomenúť, len keby... Viem, žeby som ti to nemal hovoriť, ale neviem, koľko času mi ostáva. Možno neskôr už nebude príležitosť...“ pevnejšie ma objímeš.
Prebúdzaš moje skryté ja, ďalšími bozkami. Ďalším ubezpečením, že napriek všetkému môžeme stvoriť novú budúcnosť.
Milujeme sa spolu, sme súčasťou toho istého neklamne slastného priestoru. Som v tvojich rukách a ty v mojich...
A možno niekde tam, existuje aj minulosť, v ktorej sa stále držíme za ruky...

Koniec

Pekelná hra 3. časť

varovanie: 18+, anjeli démoni, trošku sexu, apokalypsa, padlí
je to skôr taká minikapitolovka, nečítať pokiaľ nie ste už na piatej sérii a keď ste len na 1-4 tak čítať len na vlastnú zodpovenosť....
táto časť, je troch sex-pwp, ale v tých ostatných je už viac deja
páry: Castiel/Lucifer
Sam/Dean




***




Castiel rozpačito sedel pri okne.
Rukami prechádzal po skle a snažil sa o tom všetkom chvíľu uvažovať. Symboly boli preč. Lucifer mu ich zložil úplne bez problémov.
Castiel spomínal na to, ako mu povedal, že už ich nepotrebuje. Bolo to len pred pár hodinami...
Vtedy tomu poriadne nerozumel. Myslel si, že je to jeho šanca.
Chcel jednoducho zmiznúť tak, ako to anjeli zvyknú robiť.
Bol plný energie, ale nedokázal ho opustiť. Nedalo sa to.
Už len spomienka nato bola zahanbujúca, ale nemohol klamať sám seba.
Odvrátil zrak od okna. Nechcel na to myslieť. Dean so Samom boli nateraz v bezpečí, mimo akýchkoľvek problémov.
Vedel, že Alice na nich dohliadne. Vedel, že oni by to nepochopili. Považovali by to za jednoznačnú zradu z jeho strany. Dúfal, že možno im to bude môcť nejako vysvetliť, ale príliš sa na to nespoliehal. Všetko bolo príliš neisté a nič už nebolo také ako predtým.
Práve vstúpili do ďalšieho mesta a on ostal poslušne sedieť v izbe. Nechápal prečo to robí, nevedel, prečo tak veľmi potrebuje jeho dotyk.
Istá stránka Luciferovej povahy mu plne vyhovovala. Niečo, čím ostatní nedisponovali až v takej miere.
Tá, ktorá mala v sebe ešte niečo podmanivo anjelske. Možno za iných okolností by to všetko nemuselo byť také bolestivé. Keby sa nemusel báť o svoj život.
Všetci ho teraz nenávideli. Anjeli sa stali preňho hrozbou a na Lucifera si tiež musel dávať pozor.
Mrzelo ho, že sa všetko zmenilo. Rozdelili sa. Už to nebolo také ako predtým a to čím, mali byť pomaly podliehalo neúprosnému tlaku.
Bolo tu aj pohŕdanie ľuďmi, nazývanie ich nepeknými prívlastkami.
Pochybnosti o tom, kam patria...
To všetko sa na seba stále navršovalo a čoraz viac zhoršovalo situáciu...
Castiel smutne hľadel na dlážku. Chcel o tom všetkom ešte chvíľu porozmýšľať, ale zrazu si niečo všimol.
Uvidel neurčitý zhluk energie, trblietajúci sa pri jeho nohách. Niečo tam bolo.
Rukou nato siahol, ale nenarazil na žiaden odpor.
Niečo také ešte nikdy predtým nevidel. Bolo to veľmi zvláštne. Pôsobilo to upokojujúco. Mal pocit, akoby z neho celá tá ťarcha aspoň na chvíľu spadla.
Odstúpil od okna a opatrne siahol rukou na dlážku. Pulzovala zvláštnym spôsobom.
Rukou načrel do tej zvláštnej energie, pocítil slabý záchvev tepla.
Omotala sa mu okolo ruky a priam sladko rozširovala do tela príjemné pulzovanie.
Castiel sa ňou prestal zaoberať, až keď Lucifer opatrne vstúpil do izby.
Okamžite ustúpil k stene. Tá časť jeho podstaty, ktorá sa si dobre pamätala mučenie, zareagovala nepriaznivo. Spomenul si ako sa vždy otvárali dvere, potom prišla bolesť. Intimita toho okamihu bola narušená.
Lucifer položil na stôl akýsi balíček a skúmavo sa zadíval na svojho obľúbeného anjela.
„Castiel, ty sa ma bojíš?“
„Nie,“ rozpačito zamrmlal tmavovlasý anjel.
Pokúšal sa nedívať priamo naňho. Zatláčal spomienky hlbšie a márne hľadal potrebnú oporu. Potom sa v ňom niečo vzbúrilo.
„Neostanem tu s tebou. Mám iné povinnosti, okrem toho to všetko je len nejaké tvoje klamstvo,“ neveriacky pokrútil hlavou.
Lucifer nič nepovedal, ale bolo jasne vidieť, že
ledva premáha hnev. Nepostrehol to, čo sa skrývalo za Castielovými slovami. Považoval to len za ďalší pokus o odpor.
Celá miestnosť sa zatriasla. Možno by to bolo ešte horšie, keby nenarazil na tú zvláštnu energiu. Na chvíľu ho to zarazilo. Cítil ako sa vyšplhala po ruke. Upokojovala ho a postupne zbavovala hnevu.
Castiel opatrne podišiel k nemu. Položil mu ruku na plece a rozpačito zamumlal:
„Prepáč, nechcel som... Ja vôbec netuším, čo sa to deje... Spomenul som si, na otváranie dverí a...“ zamumlal obozretne.
Lucifer si Castiela zmierlivo privinul k sebe.
„To nič. Už je to v poriadku, nehnevám sa. Možno by si mal vedieť, že sa ťa nikto nedotkol. Nedovolil by som im, ublížiť ti,“ chvíľu ho spokojne držal. Opatrne sa dotýkal jeho chrbta. Vedel, že nebude ľahké získať si jeho dôveru. Potom opatrne položil ruku na jeho tvár. Zakryl mu oči. Castiel videl, ako sa falošné spomienky rozplývajú. Bolesť ukrývajúca sa pod nimi zmizla.
Potom Lucifer odtiahol ruku.
Ani sám nevedel, prečo naňho berie taký veľký ohľad. Castiel sa mu už od začiatku zapáčil. Chcel si ho nechať pre seba. Najprv si myslel, že len kvôli tomu, aby získal cenného spoločníka.
Castielove odmietnutie ho dokázalo poriadne podráždiť, ale zároveň v ňom videl bytosť, ktorá sa mu mohla dostať až hlboko pod kožu...
Dovnútra nečakane vošla jedna z démoniek. Zjavne chcela niečo povedať, ale vôbec sa nedostala k slovu. Tajomná energia sa stiahla z dlážky a prešla rovno do nej.
Spadla na zem a začala sebou zmietať. Castiel s obavami odstúpil od Lucifera.
Démonka zúfalo kričala, naťahovala ruky smerom k nim. Lucifer a Castiel na ňu šokovane hľadeli.
Démonka sa stále zmietala a prosila o zľutovanie.
Lucifer zvedavo položil ruku na jej čelo. Nesnažil sa zmierniť jej bolesť, skôr ho zaujímala príčina tohto stavu.
Niečo jej dokonca roztrhlo šaty a vyzeralo to, akoby sa celá skrúcala ešte rýchlejšie.
„Čo sa to s ňou deje?“ so záujmom sa spýtal Castiel. Nebolo by zlé vedieť, ako znepríjemniť život démonom.
„Neviem, ale vyzerá to, akoby v nej bolo aj niečo, čo nám patrí,“ ďalej prechádzal rukou po jej čele. Cítil tú istú upokojujúcu energiu.
Démonka sebou prestala zmietať, keď striebristá energia preliezla späť na Luciferovu ruku.
„Prečo nás rušíš?“
Démonka s námahou vstala.
„Chcela som vám len odovzdať odkaz,“ vložila mu do rúk nejaký drobný predmet.
Lucifer prikývol, prečítal si to a strčil si ho do vrecka.
Démonka chcela odísť, ale Lucifer ju pokynom ruky zastavil.
„Počkaj, prines mi sem, niečo, do čoho budem môcť vložiť túto zvláštnu energiu. Niečo malé, aby to nenarobilo príliš veľký rozruch,“ dodal spokojne.
„Áno, myslím, že tu máme niečo vhodné.“
Démonka vyšla z izby a zavrela sa sebou dvere.
„Čo chceš urobiť?“ opýtal sa Castiel.
„Neboj sa, bude to zaujímavé,“ ubezpečil ho Lucifer.
Keď sa démonka vrátila, priviedla so sebou malého chlapca. Mohol mať najviac sedem rokov.
Bol taký malý a bezbranný, nevinný. Možno ešte včera pokojne zaspával vo svojej posteli a dnes bol vystavený tej najväčšej hrozbe.
Castiel okamžite pristúpil k nemu. Nevedel presne, čo chce Lucifer urobiť, ale niečo začínal tušiť.
Chcel mu pomôcť, ale netušil, akoby dokázal zastaviť Lucifera.
Partner mu venoval upokojujúci pohľad a opatrne položil ruku na chlapcovo plece.
Tmavovlasý chlapec sa ani nepohol. Nevenoval tomu, čo sa okolo neho dialo žiadnu pozornosť.
Démonka ustúpila.
Lucifer niečo chlapcovi pošepkal. Dieťa bezmocne prikývlo.
Potom uvideli ako sa striebristá energia presunula do jeho tela.
Dieťa sa otočilo ku Castielovi. Zvedavo si ho obzeralo. Potom sa ho dotklo.
„Tak ty si ma vytvoril. Cítim to z teba,“ odvetilo spokojne.
„Neviem, či je to presne tak,“ rozpačito poznamenal Castiel.
„Je to tak. Nemusíš sa toho obávať. Ďakujem ti,“ odvetil spokojne.
„Niet začo,“ dostal so seba s veľkou námahou.
Uľavilo sa mu, keď ho dieťa pustilo a vrátilo sa k Luciferovi.
„Aj ty si ma vytvoril, ale neviem...“ zvedavo nakláňalo hlavu.
Dotýkalo sa ho ešte výraznejšie ako Castiela.
Lucifer pokojne stál a nechal ho, neprotestoval ani sa na nič nesťažoval, akoby očakával, že za toľkú trpezlivosť bude patrične odmenený.
Chlapec okolo neho zvedavo krúžil a zbožne si ho obzeral.
„Ďakujem ti, že si mi našiel takú príjemnú schránku. Cítim sa naozaj skvele. Povedz, akoby som ti mohol pomôcť?“ opýtal sa úctivo.
Lucifer si prešiel prstom po tvári. Chvíľu uvažoval o využití tej bytosti. Bol to jeho ďalší výtvor, ale predsa iný ako tie ostatné. Mal pocit, akoby niečo z neho náhle ožívalo v inej podobe. Niečo blízke, pohľad do tých očí, ho úplne odzbrojoval.
Neznášal deti. Nedokázal sa na nich ani pozrieť, ale tá bytosť v detskej schránke mu bola neskutočne blízka.
„Čo dokážeš?“ opýtal sa Lucifer.
„Zatiaľ toho nie je veľa, ale mohol by som ti niečo ukázať,“ vyzývavo k nemu natiahol ruku.
„Chcem, aby to videl aj Castiel,“ požiadal aj o asistenciu trochu zaskočeného anjela.
„Dobre, môžeš to skúsiť,“ súhlasil Lucifer.
Chytil ho za ruku a obaja čakali, či sa k nim pridá aj Castiel.
Chvíľu váhal, kým prijal druhú ruku. Bolo to zvláštne. Takto sa držať. Dotýkať sa tej energie, ktorá tiež patrila aj jemu.
Chlapec sa naňho povzbudivo usmial, potom ich zatiahol do svojho sveta.
Castiel uvidel svetlo šíriace sa spod jej okrajov nejakého zložitého obrazu, bolo také hrejivé.
Hlasy v jazyku anjelov sa okolo nich preplietali. Nezneli nepriateľsky, skôr spokojne, akoby niečo také už dávno očakávali.
Chlapec ich doviedol až do záhrady. Temnej, nádherne prepracovanej.
Ukázal im to, čo bolo vybudované ako dočasné útočisko.
Okolo nich sa hmýrili padlí.
Keď chlapec pustil ich ruky, Castielovi sa zakrútila hlava.
Oprel sa o Lucifera a chvíľu zotrval v jeho objatí. Bolo mu dobre.
To bolo TO MIESTO, o ktorom sa nehovorilo.
Sídlo padlých, podľa všetkého vybudované hneď po páde anjelov.



***

Na druhý deň ráno...

Sam sa rukou opatrne dotkol svojho obväzu. Bolelo to viac, než očakával.
Nespokojne odhrnul prikrývku.
Vyzeralo to, akoby sa to ani po užívaní liekov, vôbec nezlepšovalo.
Dean na svojej strane vôbec nespal. Celú noc sa ponevieral po dome.
Pôvodne chcel ostať na gauči, ale Alice zdôraznila, že v obývačke sa jej najlepšie zachytávajú správy od ostatných. Takisto ich upozornila aj na to, že ich izba je lepšie prispôsobená na ochranu ľudí.
Sam si z toho absolútne nič nerobil. Nevadilo by mu, keby sa jeho brat vyspal vedľa neho. Nevidel na tom nič zlé.
Sam bol rád, že si môže oddýchnuť. Nesťažoval sa, ale mal dosť veľké bolesti a oddych mu len prospel.
Sam práve opäť poťahoval obväz, keď sa v izbe objavil Dean.
Okamžite s tým prestal a schoval ruku späť pod prikrývku.
Nechcel, aby Dean opäť zdôrazňoval, že ho mal nechať u Bobbyho.
Dean sa mlčky natiahol vedľa neho. Zjavne nemal náladu na rozhovor. Pôsobil dosť unavene.
Zakryl sa, zavrel oči a okamžite zaspal.
Sam sa naňho chvíľu díval. Bolo by príjemné opäť zavrieť oči a ďalej spať, ale niečo mu vtom bránilo. Začal premýšľať o tom, aké by to bolo, keby sa mohol dotknúť Deana. Možno, keby to urobil len veľmi opatrne, ani by si to nevšimol.
Prisunul sa bližšie k nemu.
Keď sa ich telá dotkli, Sam si to rozmyslel a chcel sa vrátiť do bezpečnejšej pozície.
Dean so spánku niečo zamumlal obrátil sa k nemu a jednou rukou ho objal. Sam sebou takmer trhol. Neočakával, že niečo také urobí.
Teraz už boli k sebe takmer prilepení. Sam nevedel, čo by mal urobiť. Zotrvať v Deanovom objatí bolo také lákavé, ale nemohol si to dovoliť. Chcel sa z jeho zovretia vymotať a nechtiac sa mu podarilo kopnúť ho.
Dean sa okamžite prebral. Najprv si myslel, že naňho niekto zaútočil. Preto zareagoval až príliš prudko.
Sam skončil pod ním a Deanova ruka mu chvíľu zvierala krk.
Keď si uvedomil, koho drží, okamžite povolil zovretie, ale aj tak ostal sedieť na ňom.
„Sam? Prečo nie si na svojej strane?“ pokarhal ho rozpačito. Bolo príjemné cítiť teplo jeho tela. Mrzelo ho, že sa prebudil. Mohol si aj naďalej vychutnávať jeho blízkosť.
„Ty si ma chytil,“ odvetil Sam. Tlak Deanovho tela na svojom mu začínal spôsobovať značné problémy. Nedokázal odtrhnúť pohľad od jeho pier...
Bolo ťažké sa ovládať v takejto pozícii.
„Prepáč, Sam.“
„Nemusíš sa ospravedlňovať. Bolo to príjemné...“ ani sám nevedel, prečo to povedal. Jednoducho to z neho vyliezlo.