Právo čistej krvi pokračovanie asi 12. kapitola 2 časť

Rozbité taniere.
Jej tvár v slzách.
A slová, tie slová, ktoré bolia, no zároveň sú výzvou pre ňu samu. Aké je to počuť ich, aké je to cítiť ich a strácať pritom akúkoľvek nádej na pochopenie. Na možnosť nebyť sama proti všetkým...
„Grangerová... Hermiona...“ jeho hlas, ktorý akoby sa snažil práve teraz znieť jemne pomaly prenikol cez oponu jej pocitov.
Bol tam, zrejme sa tam dostal pomocou Winky, no ona bola rada, že to bolo tak, lebo ho práve teraz potrebovala.
„To nič... to sa stáva... hlavne tu... všetko bude v poriadku...“
Nebude.
Lebo tá žena, ktorá tam vonku kričala, mala pravdu. On je vrah. On vždy bude vrahom a ona... to čo s ním urobila, to čo ešte chce urobiť, znamenalo, že zradila všetko, za čo bojovala, predtým... že poprela všetky tie obete, ktoré...
Dokázala tam len bezmocne sedieť medzi tými vecami. Ona sa chce zabávať, chce sa smiať a tešiť sa z popoludnia, ktoré strávi v spoločnosti vraha, ktorý to zrejme urobí znovu, ak ona nebude dostatočne silná a ....
Kto to vlastne kričal? Nejaká známa osoba, niekto koho pozná... keby ju aurori nezastavili, keby ju tam videla, čo by teraz znamenalo jej meno, kde by teraz bolo, keby počuli, že...
„Ona povedala, ona má pravdu... ak...“
„Snaž sa dýchať...“
„Nie, ja nemôžem... nemôžem len tak...“
„Sľúbil som, že nikoho nezabijem...“
„Nie teraz...“ upresnila a ona sa na ňu díval tak vážne, akoby... „Pokojne láska moja, to ešte nič nebolo, nič hrozné... vieš predsa o mne všetko, povedala si mi predsa, že si prečítala všetko čo bolo dostupné a počula všetky tie mená...“
„Áno, počula, ale teraz, keď to ona povedala... niečo sa stalo... niečo čo neviem ovládať...“
Láska moja?
Tak ju nazval a je vôbec on schopný lásky? Alebo to je len hra, ktorá... alebo to je len spôsob, ako dostať... aj tak predsa dostal všetko a potom, čo urobí potom, keď sa bude môcť hýbať, keď ona dovolí, aby... pochybnosti boli silné, silnejšie než predtým...
„Nemusíš sa ovládať... mne predsa môžeš povedať všetko...“
Povedať všetko.
Tak ako Ginny, tak ako možno aj tie ...
„Bojím sa, opäť mám hrozný strach... mám strach, že to nebude stačiť, že všetko čo urobím, sa obráti proti mne, že tu pre mňa nebudeš...“
„Dám ti všetko, čo potrebuješ...“
„Chcem dôkaz, chcem dôkaz, že si skutočne... potrebujem nejaký dôkaz...“
„Poď ku mne a dostaneš ho...“
Nemala by ísť. Nemala by ho vôbec poslúchať, no nemôže inak... nedokáže mu odolať, aj keď sa o to snaží, aj keď cíti, že nič nie je dôležitejšie ako jej šťastie, ako šťastie, ktoré si priala vziať napriek všetkému a všetkým, napriek svojim vlastným pochybnostiam.
Je len jej.
Nemôže sa ho vzdať.
Dokáže len...
Sadla si opäť k nemu na kolená, opäť bola jeho, v jeho moci, aj keď inak než zvyčajne...
Dôkaz.
Čo mohlo byť dôkazom iným než jeho nežnosť voči nej, než jeho bozky, ktoré jej telo prebúdzali tak, ako nič predtým... len tá posadnutosť, ktorej sa nemohla zrieknuť...
Byť jeho.
Byť tou, ktorá sa nechá ovládať, no zároveň aj...
„Moja drahá Grangerová... nikdy sa ťa nevzdám, nikdy ťa...“ šepkal jej všetky tie slová, ktoré túžila počuť, všetky tie slová, ktoré ju lákali aj ... znepokojovali zároveň...
Jeho bozky.
Nebezpečné.
Priamo úmerné tomu čo považovala za šialenstvo, ale aj najlepšiu súčasť svojho života.
Iný než Ron.
Iný druh temnoty.
Iný druh nádeje.
Vrah, ale zároveň aj...
Zdroj jej vlastného života, nevyčerpateľný, krutý, no pripravený postarať sa o všetko, čo potrebovala, dať jej všetko, cítiť s ňou to, čo ... nie je schopná vyjadriť inak než... pulzovanie života, ktorému sa nedokáže vzoprieť.
Dotkla sa prsteňa jeho ruky, lebo túžila po jeho dotyku viac než po akomkoľvek... teraz mu jej mágia neublíži, nie v takom množstve... je to šialenstvo, no ona potrebuje cítiť viac než len jeho bozky.
Potrebuje jeho fyzickú prítomnosť aj inak než ako možnosť starať sa oňho ako o...
Myslela si, že nenávidí jeho temnotu, ale pravdou bolo, že jej čoraz viac podliehala, ako niečomu čo k nemu prirodzene patrí.

Pomsta alebo... Tom/Myrtla

Dawlish za to zaplatí.
Dnes už neunikne.
Nikto sa neodváži spochybňovať jeho autoritu, tak ako to urobil on, zaplatí za to vlastnou krvou.
Chcel sa pridať k svojim priateľom, sám mu ukázať, čo znamená provokovať tých, ktorí vládnu škole.
Tom Riddle. Jeho meno tu už niečo znamená a tak to aj ostane, aj keď to nie je meno, ktoré by si zvolil, ak by mal skutočne na výber... Čo však neznamenalo, že niekto iný si dovolí...
Tušil, že ho dostali, už priam cítil, ako sa snaží dostať z...
No zrazu sa objavila ona. V podstate chcela len utiecť a nie mu pomôcť, no nemohol jej to dovoliť.
Nesmie teraz nikoho zavolať ani spôsobiť rozruch.
Chytil ju.
Mykala sa dosť prudko, akoby vedela, čo znamená byť zrazu korisťou a čeliť...
Spadli jej okuliare, no on si to nevšímal... ťahal ju ďalej, k jedným z tých prázdnych skladov.
Školník ich zabúdal zamykať a on práve teraz jeden z nich potreboval mať po ruke, najprv kvôli Dawlishovi, no teraz hlavne kvôli nej.
Možno niečo videla, možno niečo  počula...
No nebolo ľahké ju udržať, cítiť pod rukami tie jej jemné krivky, jej sukňa sa zľahka dotýkala jeho nohavíc, keď... nevedel ako má niekoho držať, nie takým spôsobom, aby... snažil sa podľa možnosti vyhýbať fyzickému kontaktu... O to ťažšie to bolo už len preto, že jej musel držať ruku pri ústach, lebo sa všetko stalo tak rýchlo, že nestihol vybrať prútik.
No cítil aj niečo iné, on niečo cítil, čo bolo preňho natoľko nezvyčajné, až sa mu takmer vymanila z náručia.
Včas sa však stihol spamätať a ťahal ju ďalej, už len pomocou svojej fyzickej sily, snažil sa nevšímať si ten nový pocit, ktorý na chvíľu akoby všetko ostatné...
Nohou sa mu podarilo zavrieť tie ťažké dvere, v zámku to šťuklo, čo nebolo dobré, hlavne pre ňu, lebo on vedel ako sa dostať z takýchto záležitostí...
Nepustí tú malú, nemá žiadnu šancu na to, že by mu mohla ujsť... Cítil silné pulzovanie jej srdca aj svojho vlastného... bolo to nezvyčajné, nepochopiteľné, že na ňu práve teraz myslel ako na dievča, aj keď v podstate nevedel ani ako poriadne vyzerá... No jednoznačne cítil ten rozdiel... Cítil ho, keď ju začal trochu hladkať, keď boli tie dvere za nimi zavreté... Prestala sa brániť.
Posadil sa s ňou na akúsi debnu.
„Pustím ti ústa, ale ak začneš kričať... bude to posledný raz, čo to dokážeš urobiť...“ vyhrážal sa jej svojím pravým hlasom, nie tým naučeným slušným, ktorý... vyhrážal sa jej ako temný mág, ktorým si prial byť. Vyhrážal sa jej ako osoba schopná všetkého.
Prikývla.
Stiahol ruku.
Zložil jej ju do lona. Cítil ako sa začala chvieť.
„Prosím, pustite ma odtiaľto, nikomu nebudem nič hovoriť, len ma pustite...“ hlesla potichu.
„Budeš tu sedieť, tak dlho, až kým ti nepoviem, že môžeš vstať...“
Opäť len prikývla. Skôr to cítil než videl. No nestačilo mu to.
„Chcem to od teba počuť...“
„Budem tu sedieť, tak dlho ako to budete chcieť vy, pane...“
Uspokojenie.
Nemal by ho cítiť len z jej odpovede, no stalo sa tak...
„Výborne, maličká...“ pochválil ju a chystal sa opatrne vstať, aby pokračoval vo svojom cieli, ktorý sa však značne skomplikoval jej ďalším pohybom a tým, čo opäť pocítil, keď...
Už vedel čo potrebuje a bolo to také jednoduché, niekedy sa zrejme priveľmi upínal k zbytočným zložitostiam.
Pochopil, že nemôže odísť a možno ani len nechce.
„No možno by som mohol ostať so mnou, ak by si chcela...“ nikto si ešte nedovolil ho odmietnuť, mohol mať všetko, čo si len prial, jeho tvár ho k tomu predurčovala, no ona ju nevidela a podľa hlasu ho len ťažko mohla spoznať, bol to skôr jeho hlas než...
„Neviem...“ odvetila bezpochyby úprimne.
A on ju len objal, akoby skúšal aké to je môcť urobiť niečo také... No jeho ruky pomaly prechádzali nižšie... cítil takmer bolestné pulzovanie jej srdca a zároveň stále aj jej strach, spojený s istým druhom nebezpečnej fascinácie, akoby čakala na to, keď sa jej niekto dotkne, ale zároveň...
„Nikto ešte nebol tak blízko, aby...“
Tomu rozumel viac než by si vôbec kedy ona mohla myslieť, čo znamená nepoznať blízkosť, nie skutočnú...
On sám sa učil, ako sa niekoho dotýkať bez výčitiek, bez možnosti že by dotyk predstavoval len ohrozenie či nutné zlo...
„A ani nebude, keď prijmeš moje podmienky budeš odmenená, ale...“
Pár jej gombíkov bolo zrazu preč, tak rýchlo a zároveň tak prudko, nadýchla sa omnoho voľnejšie než predtým.
Jedna z jeho rúk sa dotkla jej kolena.
„Ale prečo... prečo vlastne a kto...“
„Otázky neznamenajú, že budú prístupné aj odpovede...“
Stále sa mu páčil jej čiastočný strach, jej čiastočná panika a niečo čo v ňom prebúdzalo tú stránku jeho osobnosti po ktorej túžil, mohol sa uvoľniť, byť tým, kým je... byť tým, koho sa všetci majú báť... čo i len osloviť.
Nehýbala sa, keď... druhá ruka, na chvíľu, akoby nad sebou stratila vládu, keď sa dotkol jej teraz už takmer odhalenej pokožky. Keď cítil to, čo bolo pod vrstvou látky. Práve teraz takmer až zbytočnej. A v jeho vnútri ožívalo to silné pulzovanie.
Keď sa jeho pery dotkli jej krku, zvyčajne chladné boli teraz, ako ... keď cítil vôňu jej vlasov a nemyslel na nič iné než na reakcie ich tiel, ktoré boli iné než čakal... iné než si myslel, že budú, keď mu niekto dovolí, aby nad ním skutočne prevzal kontrolu...
„Dotýkaš sa niekedy samej seba, už si to niekedy skúsila...“
„Nie...“ hlesla potichu.
Opäť sa chvela a on si užíval ten okamih, keď mu bola vydaná absolútne na pospas, keď ju mohol pustiť, ale aj...
„A čo urobíš, ak sa ťa tam dotknem ja...“
„Ale to predsa, nemôžete len...“
„Bude to omnoho lepšie, ako všetko čo si prežila doteraz...“
„Ale ja... predsa, nie je... neviem ani kto vlastne ste ani... Nie som si istá či...“
„Nemusíš to vedieť, ja si ťa nájdem, keď od teba budem niečo potrebovať...“
„Aj tak predsa... nemôžeme len tak a tu...“
Hovorila to, no nebránila sa, necítil skutočný nárast odporu, len strach a zvedavosť, istú formu zvedavosti, ktorú voči nemu ešte neprejavilo žiadne iné dievča.
„Ak budeš poslušná, lord Voldemort ti daruje život, jedného dňa, keď budeš stáť pred ním, možno k tebe bude milosrdný...“ z akéhosi náhleho popudu použil svoje skutočné meno. Bolo to však niečo viac, čarodejnícka dohoda prísľub spečatený dôveru, cítil v tých slovách mágiu, cítil v nich zmenu... „tak ako sa rozhodneš, mám ťa pustiť alebo...“
Jeho dotyky boli láskavejšie, sám prekonával seba, keď ju v podstate len tíšil vo svojom náručí, no zároveň stále vnímal to jej chvenie, ktoré mohlo byť čímkoľvek aj vyjadrením jej úcty voči nemu.
„Nie, prosím, nepúšťajte ma...“
Chcela len svoj život. Vedel to, tak ako všetci, ktorých mysle mal možnosť preskúmať. V tomto medzi nimi nebol rozdiel, ani on nepovažoval smrť za dobrú spoločníčku. A ctil staré dohody, ktorým možno ostatní už nepripisovali veľký význam, no ona im zrejme rozumela, keď si vybrala tú možnosť, ktorá nebola hrdinstvom sama o sebe.
„Môj pane...“ opravil ju nemilosrdne. Chcel, aby to povedala... Chcel, aby plne pochopila s akou mocou sa stretla, no zároveň aj...
„Nepúšťajte ma, môj pane...“ jej hlas bol stále čiastočne vystrašený, čiastočne...
A jej telo, bolo také krehké, tak prudko reagujúce na jeho blízkosť, bez očakávaní, ktoré ho nudili a nútili ho prejaviť hrubosť.
Keď jeho prsty objavovali iné pulzovanie, keď jeden z nich opatrne našiel... viac preňho roztiahla nohy, urobila to bez jeho priameho vyzvania..., no on to cítil ako svoje víťazstvo, ako tú možnosť, že s ňou môže manipulovať bez toho, aby jej vydal priamy príkaz, že rozumie tomu, čo chce...
Stonala.
Cítil ako sa pomaly otvárala práve jemu, stále ešte podliehajúca tlaku toho nového pocitu.
Skutočne to ona sama zrejme ešte nikdy neskúsila, čiastočne sa snažila tomu uniknúť a čiastočne ho chcela cítiť...
Jej hlas sa zmenil, bol iný než... bol ako iná pieseň, ktorý by bol ochotný počúvať veľmi dlho... lebo on ovládal každý jej...
Tak mu to vyhovovalo, to bolo presne to, čo potreboval... Cítiť, keď ju mal absolútne vo svojej moci a všetko ostatné sa strácalo. Keď cítil ako sa jej dych zrýchľoval.
Keď začínala chápať, čo znamená potešenie, spojené s jeho perami, s jeho ochotou a jedinou formou láskavosti, ktorú kedy prejavil nejakej inej živej bytosti než ...
Keď bola postupne pripravovaná na to, aby prijala druhý, aby sa zmierila s tým, že do nej prenikne.
„Prosím...“
Priam to cítil, tú vlhkosť, spojenú s jej odovzdaním sa ... s popretím tej možnosti, že by ju mohlo od neho niečo úplne oddeliť. Žiadny iný zvuk než prejavy jej túžby, žiadny iný zvuk než pulzovanie krvi vo svojich vlastných žilách, keď vedel, že za rozkoš bude musieť zaplatiť, že aj on čoskoro pocíti, čo znamená mať úplne v moci svoju obeť.
Čoskoro prvý raz zabije, no predtým než sa tak stane, ona bude chránená pred jeho hnevom.
Jej prosby cítil takmer ako všetky tie iné hlasy, o ktorých prosbách sníval, no úplne v inej súvislosti. Ona bola ako sladké osvieženie, ako niečo čomu by dovolil sedieť v jeho náručí večnosť.
Trochu viac ju odsunul. No nie tak, aby s ňou úplne stratil kontakt. Spojil jednu z jej rúk s tou svojou, tak náhle, akoby ju chcel opustiť a ona nespokojne zastonala. A mágia mu dopomohla k jednému z tých malých vylepšení, vďaka ktorým bol voľný aj on.
No len preto, aby jej ukázal, čo znamená iný druh túžby. Len preto, aby sa aj ona mohla dotknúť jeho nohavíc a cítiť čo s ňou robia jej vzlyky... Prudko zalapala po dychu.
Keď sa jeho ruka vrátila k láskaniu jej tela, keď cítila jeho pery na svojich, keď bola otočená tak, aby ich mohla spoznať, no zároveň zvláštne spojená s jeho ...
Keď ju objímal, akoby bola len jeho, no zároveň aj... si neprial, aby čokoľvek iné stálo medzi nimi. Aby sa tá látka roztrhla a nebola viac prekážkou v ich... Jej prosby, boli preňho zdrojom nekonečnej slasti, už len samé o sebe... už len to, že si žiadala jeho pozornosť týmto spôsobom, bolo jej záchranou...
Jej pohladenie bolo ako dotyk ohňa, ako niečo nevinné no zároveň dostatočne dôrazné na to, aby opäť cítil, to čo odmietal, to čo znamenalo byť len človekom a ničím iným...
Poslúchala svoj inštinkt, podriaďovala sa tomu určujúcemu rytmu. Počul ako sa aj jeho vlastný hlas mení na niečo, čo bolo viac než ľudské no zároveň aj... kruté... akoby sa ona sama spojila s jeho vlastnou krutosťou. A prijala ju za svoju.
Cítil to, ten okamih, keď všetko akoby stratilo nad nimi vládu, keď zabúdal na samého seba a myslel aj na ňu... Dokázal cítiť, keď ju držal, keď nad ním samým prevzala vládu šialená bezstarostnosť...
Keď sa všetko stratilo a len pomaly opäť objavovalo, spojené tou preňho neznámou intenzívnosťou...
Keď mágia slov spečatila ich dohodu, odmenila ich spoločným súzvukom... Jej sladká nárek, akoby prvý raz spoznal ako niečo čo malo tú moc, vzdialiť ho aspoň na istý okamih od vlastných sebeckých túžob.
Dlho ju držal vo svojom objatí, nebol schopný ju pustiť, nebol schopný myslieť na nič iné...
Tak toto vlastne znamenalo... absolútne stratiť kontrolu a odovzdať sa tomu, čím bol...
„Keď odídem, narátaj do dvadsať a potom môžeš odísť...“ pošepol jej medzi ďalšími bozkami.
Jej telo potrebovalo ešte čas na nič viac nebola pripravená a mágia zbavovala svet stôp, ktoré by mohli... prezradiť, že aj on sám sa dopustil niečoho tak ľudského ako kontaktu s inou osobou...
„Áno, pane...“ odvetila poslušne. „Ale ja... chcela by som, aby...“ nedokončila, bála sa zrady, bála sa jednej z tých najkrutejších zrád.
„Túlaj sa tak, ako doteraz... ja si ťa nájdem...“ on sa nebál, on bol schopný rozdávať údery, no aj odmeňovať a jej už toho sľúbil viac než možno bola pôvodne hodná.
Keď sa dotkol jej mysle a vedel koho by mal vlastne hľadať bez toho, aby to tušila ona.
A on bol presvedčený o tom, že si ju opäť nájde, keď náhlivo opúšťal to miesto, keď utekal od nej, aby nezradil svoje vlastné presvedčenie.

Moja staro-nová posadnutosť

Kylo Ren zo star wars

Právo čistej krvi 12.1

Napriek posadnutosti Renom sa mi napokon podarilo pridať aj k tejto poviedke

venujem teda Petrike tento ďalší kúsok, zatiaľ len začiatok kapitoly ...

Ležala vedľa neho.
Dívala sa do jeho očí, držala ho za ruku, keď strácal mágiu, keď sa jeho dočasné jadro pomaly... cítila jeho smútok, ako svoj vlastný, no zároveň aj... Túžila potom, mu opäť ponúknuť svoju mágiu a dúfala, že jej skutočne dovolí, aby sa o tom procese dozvedela viac.
„Ako sa cítiš?“ aj ona mu opäť kládla tú otázku, keď sa opierala o jeho hruď, no on to už nemohol cítiť... no ona aj tak potrebovala jeho blízkosť.
Túžila po nej, nemohla sa zriecť tej možnosti...
„Vyzerá to tak, že moje telo tvoju mágiu prijme... preto sa cítim veľmi dobre...“ to jej povedal, aj keď v tvári mal vpísanú bolesť. „No nikdy som nepovedal, že to bude jednoduchý a príjemný proces, aspoň nie na začiatku... moje telo si postupne musí zvyknúť... teda ak mi dovolíš, aby som... častejšie dostával menšie dávky, vtedy keď to nebude ohrozovať ani teba ani mňa a zároveň sa staral o harmóniu tvojho tela  a mysle...“ potešilo ju, že tú možnosť hýbať sa chce využiť na to, aby bol s ňou, aby spolu... trochu sa ešte červenala, keď myslela na isté veci, ktoré... skrátka bolo to iné než čakala, cítila sa stále akosi inak než predtým... akoby urobila niečo zakázané čo by... no zároveň z toho mala nesmiernu radosť, čo sa stávalo len zriedkavo... Ale povedala mu toho toľko, to že chce s ním ujsť, to že... skrátka... bola pred ním absolútne odhalená a on bol... stále najobávanejším mágom... bol všetkým, čoho by sa mala obávať a predsa...
Pre všetkých by bola šialencom, pre všetkých okrem neho, aj keby... podľahla tej možnosti, že by mohla...
„Pomôžem ti, ak mi... ak sa budeš aj naďalej správať tak rozumne ako doteraz... ak nikomu neublížiš, kým...“
„Nikomu neublížim, kým sa oni nepokúsia ublížiť mne...“ to bol ďalší z jeho sľubov, ktoré nevedela či môže brať vážne alebo len ako istý druh žartu. No on sa nesmial, keď to vyslovil, ona však...
„Vojna nateraz nie je dôležitá, akýkoľvek krok, ktorý by som urobil, by bez podpory, tak či tak smeroval k Potterovmu víťazstvu...“
Nechcela vedieť, čo by sa stalo, keby vyhral, keby si mal vybrať či...
Na to však nechcela myslieť, nateraz sa s nim bude deliť o všetko, spozná ho tak, ako ho zrejme nemal možnosť spoznať nikto iný a tým nemyslela tú záležitosť, ale skôr iné dosiaľ neobjavené aspekty jeho osobnosti.
Nateraz túžila po spánku, po blízkosti a neskôr aj po spoznávaní toho, ako vlastne teraz funguje tá jej nová myseľ.
***
Prezliekla sa do nových šiat. Pripravila všetko tak, aby si mohli chvíľu posedieť vonku v záhrade.
Chcela, aby tento deň brali ako svoj vlastný sviatok, aby si urobili niečo ako piknik.
Aurori dnes mali akési školenie, ostali tu len dvaja, preto bola atmosféra viac uvoľnená a aj ona sama sa cítila omnoho lepšie, to bol rozhodne dôvod na to, aby si užili jeden z tých príjemnejších dní.

Bojovníčka sily

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by null na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/AqM80qOO7E

Právo čistej krvi 11. kapitola záver kapitoly

Začala mať opäť odvážne plány, to sa jej páčilo, možno to znamenalo, že sa pomaly začína spamätávať z toho šoku, do ktorého upadla, keď cítila, že nič nemôže zastaviť jej myseľ predtým, aby sa postavila proti nej.
„Odídeme isteže áno, povedzme, že som ochotný urobiť ústupok podobného druhu... poznám isté miesta, kde by sme mohli na istý čas zabudnúť na problémy spojené s Britániou... No nemôžem ti zaručiť, že Potter nepôjde za nami, že sa nás nebude snažiť nájsť, len preto, lebo si bude myslieť, že som ťa zmanipuloval, prípadne iným spôsobom donútil, aby si šla so mnou...“
Vedela, že stále je tu to riziko, že by sa skutočne mohol... No nechcela na to myslieť, nie teraz.
„Domnievam sa, že naše stretnutie je neodvratné, Potter chce byť dobrým vojakom, Dumbledore ho tak vycvičil, dobre ho poznám, viem, že si vyberá ľudí, ktorí sa len tak ľahko nevzdajú svojho cieľa.“
Cítila ako jej jemne z tváre odhrnul vlasy, ako sa na ňu díval, akoby ho netrápil celý čarodejnícky svet ani nič podobné, akoby videl len a len ju.
„No pokúsiť sa o to môžeme, to ti môžem sľúbiť...“
Díval sa na ňu, akoby ju chcel, tak ako sa na ňu ešte nedíval nikto, žiadny chlapec, ktorého poznala neprejavoval takým jednoznačným spôsobom.
No on nebol chlapcom, ktorý by sa len zahrával s...
„No medzitým by sme mohli... využiť čas, ktorý nám ostáva... nikto predsa nemôže vedieť, čomu ešte budeme musieť byť vystavený...“
Cítila to, ten tlkot svojho srdca, ktoré bolo opäť rozrušené, no úplne z iných dôvodov než...
Nie je to človek.
To jej o ňom vždy hovorili, že nemá nič spoločné s tým, čo ľudí robí ľudskými, že netúži po veciach, ktoré ľudia potrebujú a už vôbec nie po...
No nedotkol sa jej len tak, nie bez jej súhlasu, cítila, že čaká na jej rozhodnutie, čaká ako človek a nie ako osoba, ktorá by si chcela len tak vziať všetko bez ohľadu na následky.
Neurobila by to, nie za iných okolností, keby vedela, že čas je na ich strane, no nemohla tušiť, čo sa stane, aké budú ďalšie kroky, ktorým budú musieť čeliť.
Chcela ho teraz, prítomnosť bola dôležitejšia než všetko ostatné, aj keď sa bála, všetkých tých rozhovorov o možnej bolesti, o tom, že môže kruto sklamať všetky jej očakávania a predstavy, ak pri sebe nebude mať osobu, ktorej skutočne záleží aj na tom, aby sa ona tiež cítila dobre.
Vedieť to bolo ako čeliť nebu aj peklu zároveň. No stále cítila tú spriaznenosť medzi nimi, tú blízkosť, ktorá ju zbavovala strachu, keď mu dovolila, aby si ľahol do postele k nej, keď si uvedomovala, že sa môže hýbať pomocou vlastnej vôle a ona je opäť v jeho rukách.
Inak než predtým. Inak než by si trúfala byť... Keby si dovolila byť sebou... keby myslela len na varovania svojho rozumu...
Rozum zmizol v bezstarostnosti tých bozkov, v oslobodení, ktoré cítila, keď neexistovala žiadna záťaž, keď sa dotýkal jej tela, akoby si prial, aby bola len šťastná vďaka nemu. Spojená s tým lákavým teplom jeho objatia, s možnosťou nechať sa viesť a dovoliť, aby sa všetko ostatné stratilo, kdesi v diaľke... ďaleko na miestach, kam sa neodváži ani len siahnuť, ak by to znamenalo, že by ho mala stratiť.
Cítila jeho pery, ich láskavú starostlivosť, ktorá ju zbavovala zvyčajných pút, počúvala svoj vlastný hlas, zvuk svojho vlastného potešenia, keď cítila, ako vzďaľuje z časti toho svojho bezpečného sveta a vstupuje do toho jeho.
Keď ona sama objavovala jeho telo, tak ako to nemala ešte nikdy predtým možnosť skúsiť, keď počúvala svoj inštinkt a nebála sa viac toho, že by mohla urobiť niečo, čo by považoval za zlyhanie z jej strany...
Cítila svoje telo, inak než predtým, tak akoby bolo snáď telom inej osoby, ktorú práve teraz ani len nespoznávala, keď sa učila prijímať potešenie, keď zisťovala čo to znamená, spojiť sa s niekým a dúfať, že... osoba, ktorú ľúbi to chce tiež, tak veľmi ako ona... že pre ňu neexistuje nič iné...
Byť takmer všade a zároveň aj... neopísateľný pocit, sa zmocňoval jej mysle, keď cítila to miesto, ktoré, keď bola ovládaná tým napätím a on bol v nej... inak než čakala, bol to iný pocit, než si myslela, že by mal byť... než jej bol nanútený falošnými spomienkami, ktoré odmietala ako prejav toho najhoršieho zúfalstva.
Keď sa časť nej, ktorú predtým takmer ani nevnímala otvárala, inak než... keď cítila, že nie je možné vzdialiť sa tomu okamihu, nie je možné uniknúť túžbe, ktorá nebola zviazaním ale takmer nadpozemským druhom slobody. Sloboda však so sebou niekedy prináša aj bolesť, zrieknutie sa jedného a prijatie niečoho nového, to nové, akoby ju napĺňalo iným pocitom, akoby si zvykala na váhu, toho nového záväzku, tej novej rozkoše, ktorá bola vyjadrením jej lásky a dôvery, tej dôvery, ktorú mu dala, keď dovolila, aby sa stal súčasťou nej.
Keď patril jej, ale nebol jej majetkom, len vyjadrením jej túžby, len zosobnením jej najhlbších pocitov.
Len možnosťou, ako prijať život, zistiť ako chutí, tá jeho zakázaná časť, spoznať ju s ním, tak ako to chcela jej myseľ aj telo...
Tak ako potom túžila celá jej bytosť.

Právo čistej krvi 11. časť 2.

Petrike (dakujem za komentár)

Vyslobodenie v tme.
Milovať ticho a nenávidieť temnotu bez neho, túžiť po jeho bozku, potom aby nemuseli byť oddelení nikým a ničím, aby si pokojne žili ďalej vo svojom svete.
Byť milovaná, nespoznať nič iné len jeho dotyk ako niečo, čo by mohlo znamenať, že by bol ochotný ju prijať aj inak než prostriedok na dosiahnutie cieľa aj inak než túžbu, ktorou možno bola a možno len... chcela byť...
Bola v bezpečí v jeho náručí, cítila prvé pohyby jeho tela, prvé možnosti, ktoré so sebou prinášalo to, ako si vzal jej prútik, no zároveň bola tak vzdialená, tak slobodná a uvoľnená... Ľúbiť ho bez ohľadu na meno, bez ohľadu na to svoje aj to jeho... nemyslieť len cítiť, čo by mohlo znamenať, keby aspoň raz mohla cítiť šťastie a niečo iné než... trpkosť sklamania, ktoré by zničilo aj to posledné dobré v nej.
„Nechceš stenu...“ to jej povedal na pol udivene, napol znepokojene.
„Chceš, aby ťa niekto len miloval, to je nebezpečné želanie, Grangerová... vieš to však...“
Nemohla prikývnuť len počúvala jeho hlas, len cítila ako znie, keď sa jej tlmene prihovára v jej vlastných myšlienkach.
Bolo to šialenstvo, no chcela aby ju ľúbil on, chcela aby chápal, čo to znamená...
Opäť len tma, len vyslobodenie, len ticho, len plnosť, neúprosná plnosť, ktorej sa nemohla ubrániť.
A spokojnosť s tým, že ju drží, že cíti dotyk jeho tela, že sa on sám už pomôže pomaly hýbať a ona je v jeho rukách, priveľmi spokojná na to, aby sa trápila s celým svetom.
Len jeho.
Len  vtom svete, ktorý ovláda on sám.
Vyslobodená od bolestí a zbavená utrpenia.
Nebola to stena, ale láska, ktorá obklopila jej myseľ, ktorá ju nútila nevidieť nič iné než tú stránku neho, ktorú on sám začínal len veľmi pomaly objavovať.
Tom Marvolo Riddle.
Meno, ktoré nenávidel.
Lord Voldemort
Meno, ktoré prijal, no stratilo sa kdesi ako súčasť tých najhorších snov a on nebol oslovovaný inak než pánom.
A mladý muž, so spojenou dušou, o ktorom ešte nebolo celkom jasné čo si vyberie, teraz, keď bol schopný pripustiť, že by mohol niečo cítiť k nej.
Hnev.
Cítila jeho hnev, cez svojej sledovanie mágie. Cítila, že ho niečo vyviedlo z miery, no ona bola predtým v bezpečí, akoby ju chránil svojím vlastným spôsobom.
Tak dlho, až kým nepocítila,  že sa blíži jej návrat, že opúšťa mágiu a vracia sa späť do fyzické sveta.
V ktorom bola tak povediac pomaly prenesená na posteľ. A uvedomila si to, až keď sa jej hlava dotkla vankúšov.
Otvorila oči, pozrela sa naňho, sedel tam pri nej, ešte stále sa zrejme mohol hýbať.
„Tá fyzioterapia, ku ktorej ich nútim, je zjavne dostatočne účinná aspoň pokiaľ mám aspoň dočasne späť jadro... To jediné mi bráni chodiť. No čoskoro sa to zmení, čoskoro už nebudem odkázaný na vozík...  No skôr ma zaujíma to, ako sa cítiš ty, lepšie, Grangerová... to ešte zatiaľ nič nebolo, no už by si mala cítiť menšiu zmenu... “
„Ja...“ bolo ťažké o čomkoľvek hovoriť, keď si uvedomila, že on sa už môže hýbať, že ona už...“
„Prečo si bol nahnevaný, keď si skúmal moje poškodenia, bolo tam snáď niečo, čo by som... ?“ to bolo prvé na čo sa ho spýtala, keď sa akosi snažila pozbierať s toho, že na ňu hľadí z tejto perspektívy, že to ona je teraz bezbranná.
„Len jeden lapač, ktorého zrejme budem musieť už s princípu zabiť, pokiaľ ešte náhodou nie je mŕtvy...“
Nevedela čo presne s ňou urobil, no bolo jej jasné, že práve on spôsobil jej zranenia, aj keď na to nikdy nechcela myslieť, no nemohlo to zájsť až tak ďaleko, aby... nebol s ňou osamote tak dlho, aby...
„Čo sa týka tvojich poškodení, vôbec to nie je jednoduché, zjavne má istý talent, ktorý mu nemožno uprieť, istú deviáciu, ktorá mu pomohla nasadiť do tvojej mysle povedzme, že bolestivé obrazy, ktoré však nezodpovedajú skutočnosti, boli pod nimi aj pravé spomienky, na to, ako ťa len odviedol do Malfoy manor, ale aj iné ktoré ti vsugeroval, aby si si myslela, že mal nad tebou istý druh moci.“
„Takže je možné to časom vyriešiť a zbaviť sa tých... úzkostí, ktoré...“
„Áno, je, no vyžiada si to čas a viacero pokusov... Teraz som ti pomohol eliminovať aspoň čiastočne prejavy, ktoré ťa obmedzovali... použil som inú techniku než stenu, no predpokladám, že budeš spokojná... istý čas ťa to bude chrániť pred tými falošnými spomienkami...“
„A bude to niečím podmienené?“
„Nie, z mojej strany nie, nebudem ťa nútiť, aby si mi násilím darovala svoju mágiu, urobíš to len ak budeš chcieť, inak to aj tak nebude fungovať... Budem ju potrebovať na to, aby si sa ich zbavila, aby som ti pomohol zabudnúť na tie veci, ktoré sa ti snažia poškodiť dušu a bezpochyby aj na to, aby sme sa vyrovnali so všetkým ostatným...“
Chápala to. Vedela, že sa bude musieť rozhodnúť, že aj keď nedovolí, aby... že to bude znamenať, že by ho mohla definitívne stratiť, ak Harry...
Ak ona dovolí, aby sa k nemu dostal, keď sa nebude môcť brániť... že niekto, ktokoľvek môže všetko prezradiť aj napriek ministerstvu a potom...
Nie, to nikdy nedovolí.
„Urobím všetko, aby som ti vrátila mágiu, ale nemôžem dovoliť, aby si... chcem aj niečo od teba... musíš pochopiť, že nie je možné, aby som...“
„Čo by si chcela? Môžeme o tom pokojne diskutovať.“
Ľahol si k nej a ona sa obávala, že úplne stratí hlavu, už len preto, lebo bol tak blízko, lebo boli osamote.
„Chcem, aby sme odišli preč z Británie, aby sme zanechali všetko za sebou... Aby nedošlo k tomu stretnutiu, ktoré... nemôžem zniesť, nedokážem sa vyrovnať s tým, že by...“

Bojovníčka sily na wappade

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Bojovníčka sily (občasník) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/dVujI8IUSE

Právo čistej krvi na wappade

Myslím si, že sa ti bude tento príbeh páčiť: " Právo čistej krvi (tomione-sk,nápad) by MeropeMerzmer na Wattpade http://my.w.tt/UiNb/EAb0XJFUSE

Právo čistej krvi 11. 1

Takmer spadla, keď sa pokúsila vziať si prsteň. No musela to urobiť ona, Riddle by sa do skrýše vo svojom stave dostať nedokázal.
Preto sa jej značne uľavilo, keď ho držala vo svojich rukách, keď sa pomaly opäť blížila k nemu.
„Pomaly, Hermiona... Nechcem, aby si si ublížila...“
Bolo zvláštne počuť to od neho, stále mu ešte tak úplne neverila, priala si, aby ... mala na výber, aby mohla urobiť... čokoľvek iné než veriť práve jemu, než cítiť niečo také k nemu, aj keď ... všetko v nej jej hovorilo, že je to napriek všetkému šialenstvo, že či už má dušu alebo nie, neprijme ju, keď dostane to čo chce, zabudne, že vôbec existuje a čo ak...
Opäť spadla, tentoraz pred vozík, dosť sa pritom doudierala, vyhŕkli jej aj slzy, no musela vstať.
Opäť mu sedela v náručí a zľahka sa chvela. Opakoval jej čo by mala urobiť, to že musí riskovať, ak chce získať to, čo chce...
„Ak ma zabiješ, tak sa vrátim a zabijem teba...“ to mu povedala, keď si nasadila prsteň a položila jeho ruku na svoju. Bola pripravená kvôli tomu neprejsť na druhú stranu, no aj tak si nevedela predstaviť, že by niečo také urobila.
Skrátka tak či tak od neho v žiadnom prípade nechcela odísť, už len tá predstava v nej vyvolávala nepokoj, on mohol všetko ukončiť, s ním bola v bezpečí viac než... on bol teraz jej životom aj smrťou zároveň...
„Tak je to v poriadku, máš na to právo, ak by som sa rozhodol ťa len tak opustiť, môžeš to pokojne urobiť... No ja už od teba viac neodídem... nemám v úmysle to urobiť... Len cíť mágiu a na nič iné nemysli, to ostatné nechaj na mňa...“
Neodíde.
Prečo to povedal? Prečo jej teraz dal nádej, že ? A čo ak Harry, čo ak ho on prinúti odísť, ako znesie tú hroznú bolesť, nechce aby... ľúbi ho a nemôže dovoliť, aby... nikto nemá právo, aby... ako dokáže... jej myšlienky boli zmätené chladné, keď cítila ako ... pomaly... časť jej mágie oddeľuje a prechádza k nemu, len kúsok, nič viac... nebude ho potrebovať, podelí sa s oň s ním, akoby to bol kvet, ktorý sa oddelí od stopky... pomaly nenásilne, sladko, všade je len láska, len istota, len dôvera, keď jej mágia prechádza až do prsteňa a tá jej časť, ktorú chce dať jemu, nepatrný kúsok pomaly prechádza k nemu.
Cíti to, spojenie medzi nimi, akoby nemalo hranice, akoby nebolo možné dosiahnuť nič viac než...
Cítiť pokoj.

Hearthless

Hearthless

Pár: Peter Pan/OC
Fandom: Once upon a time
pokračovanie poviedky, ktorú mi venovala Farah

To krásne dievča v škole, na ulici, bolo zrazu všade. Utekala pred ním, predtým jej pohľadom, ktorý jej spôsoboval bolesť.
Cítila tlak vo svojej hrudi, keď opäť zbabelo utiekla pred jej očami.
Vrátila sa späť do bezpečia svojej izby, k tej knihe, k tomu príbehu plnému lží.
Peter bol iný než ten láskavý hrdina v nej, no okrem Petra tam bolo aj dievča, jej pochybnosti o tom, či to čo sa medzi nimi stalo, bolo skutočné vzrástli, keď si opäť prečítala príbeh o Wendy.
Dokázala len plakať, opäť zmáčala tie stránky svojimi slzami, no vedela, že nebude môcť prestať.
Zvláštna bolesť, ktorú nikdy predtým v tejto podobe nepoznala sa opäť vkrádala do jej srdca. Opäť ju nútila vybrať si medzi sebou a tým zvláštnym napätím, ktoré akoby nepatrilo k nej, ale k niekomu inému koho z celej duše nenávidela.
V tomto svete, v ich svete sa hovorí, že láska netrvá večne, že po istom čase zmení svoju tvár, zovšednie, ľudia zabúdajú na tých, čo milovali a dokážu nájsť nové šťastie, niekoľkokrát no nikdy nie navždy.
Skutočná láska je vzácna, niektorí spochybňujú jej existenciu, tvrdia, že aj ona je len krutou rozprávkou pre vyvolených, len mýtom, stvoreným preto, aby sme neprestali existovať a neznenávideli sa natoľko, aby prestali prichádzať tí ďalší.
Už dlhší čas je preč z Krajiny-Nekrajiny no nezabudla, bolesť neslabne, je stále živá, stále tak hlboká, že nemôže dýchať bez toho, aby nemyslela na to, aké by to bolo, keby sa rozhodla ostať.
Pustila knihu zo svojich rúk, nechala ju padnúť na zem, otvorila dvere na svojej izbe a postavila sa k zárubni.
„Ty už vôbec nerastieš...“ to jej povedali, jej rodina, takmer akoby zo žartu, no ona v tom nachádzala hlbší význam, ktorí nemohli pochopiť. Vrátiť sa späť znamená opäť zomrieť, stratiť časť svojej duše, no nemohla inak, nemohla prestať myslieť na...
Zdvihla ruku a dotkla sa toho miesta, prešli tri roky a ona sa vôbec nezmenila... Nestávala sa ženou...bola stále rovnaká, akoby to bolo len včera čo...
Bola to snáď kliatba alebo?
Možno len získala čas, možno mu len ešte nebola podriadená, nikto z jej blízkych si aj tak nepamätal, že bola preč. Akoby snáď dovtedy aj v tomto svete existovala v nejakej inej forme.
No a prestane rásť začnú si myslieť, že je chorá... budú sa obávať... nechcela si ani len predstavovať čo všetko by sa mohlo stať... Dúfala, že je to len prechodné, nechcela sa ešte poddať strachu, no vedela, že strach je silnejší, než jej vôľa, než všetko ostatné, strach bol jej najnovšou posadnutosťou, strach a myšlienky naňho, na to či už zabudol... na to či nejaké iné dievča.... a prečo je Wendy vlastne tu, prečo sa nesnaží získať si späť...
Odkedy sa stala jej spolužiačkou, ten príbeh, na ktorý sa snažila zabudnúť bol s ňou opäť spojený, prichádzali jej tie knihy, jedna po druhej, vždy keď sa jednej zbavila prišla ďalšia a nemohla ich prestať čítať, nedalo sa to, aj keď sa o to pokúšala, všade v nich bola jeho podobizeň, všade v nich bola ona a všetky tie lži, no čo ak niečo z toho v nich bola pravda, prečo ju tak veľmi bolelo, keď čítala ten príbeh stále odznovu a odznovu a hľadala v ňom nové významy.
Wendy na rozdiel od nej rástla, tak rýchlo, až sa zdalo, akoby sa snažila dobehnúť všetko čo stratila, nebola smutná, nebola vystrašená zo života, do ktorého vstúpila. Ona to predsa chcela tiež, tak čo sa vlastne stalo, prečo vlastne nedokázala nič iné... nechať sa pohltiť vlastnou bezmocnosťou.
Nechcela ustúpiť, tentoraz nie. Ustúpiť znamenalo tiež len opäť si zvoliť smrť, než opäť pripustiť, že ďalšia časť z nej bude musieť zomierať po kúskoch.
Už sa rozhodla, už vedela, že musí hľadať pravdu, že nemôže viac čakať na to, kým tá bolesť ustúpi sama.
Prijala Wendino pozvanie do obchodu, ktorý údajne patril jej rodine, rozhodla sa tam ísť aj s tou knihou a zistiť o čo jej ide, zistiť, prečo jej stále tie knihy prichádzajú z jej adresy.
Odišla z domu, takmer až utekala... skôr než by ju ten strach mohol zastaviť.
***
Takmer stratila odvahu, keď sa dostala na Puding Lane, na tú ulicu plnú všetkých tých obchodíkov, pravidelne navštevovanými tunajšími obyvateľmi.
Stála pred tým starožitníctvom, no bála sa vojsť, prekročiť ten prach, bála sa toho čo nájde a čo bude musieť urobiť... Bála sa, že ich tam nájde spolu, že stratí aj tú poslednú časť srdca, ktorá jej ešte ostala...
No napokon ich otvorila, napokon pozbierala odvahu a vstúpila dovnútra. Ozval sa zvonček, takmer ju zmiatol, takmer kvôli nemu cúvla späť.
No nedokázala sa pohnúť, keď začula tie kroky, keď uvidela...
Klesala tak rýchlo, až sa bála, že ju pohltí niečo horšie než len strach.
To objatie jej pomohlo udržať sa na nohách. Bolo ako nový život, ako niečo čoho sa bála, no zároveň potom túžila viac než po akomkoľvek inom potešení.
„Vitaj...“ jeho hlas ju celú rozochvel, spôsobil ktorý nenávidela aj milovala zároveň.
Dotýkala sa ho, cítila každý jeho pohyb, aj každý úder svojho vlastného srdca. No stále túžila aj po pravde, aj keď vedela, že sa za ňu platí tá najvyššia cena.
„Prečo nemôžem vyrásť?“
Jeho dych sa jej dotkol jej ucha.
„Kým ma ľúbiš, tak to nebude možné...“ jednoduchá odpoveď žiadne vytáčky, len on a jeho objatie, láskavý dotyk jeho rúk, ktorý ju znepokojoval a tešil zároveň.  Nepriala si, aby v nej zničil všetko to, o čom si myslela, že by ešte mohla cítiť.
Zrazu si uvedomila, že si praje, aby ju pustil, veriť jeho slovám znamenalo, že sa možno nevyslobodí, že možno aj to, čo títo ľudia veria o láske nebude pravda, že možno... nikdy nebude môcť cítiť nič iné než prázdnotu.
„Ako dlho vám smrteľníkom trvá, kým poslúchnete srdce...“ pošepol jej.
Jeho bozk bol ako pulzovanie temnoty, ako niečo k čomu by sa bála čo i len priblížiť, keby sa odvážila uniknúť svojmu osudu, keby mohla vzdorovať tomu čo cíti ešte o niečo dlhšie. Šťastie však trvá len krátko, nešťastie býva znamením, ktorého sa je ťažké zriecť, akoby bolo vypálené priamo do kože.
„Prišla som hlavne kvôli Wendy, ona ma sem pozvala...“
„No tušila si, že ma tu nájdeš, všakže? Nenechalo ťa to na pokoji...“
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov.
„Možno...“ nedobytná, chcela taká byť, chcela, aby si ju zapamätal takúto.
Jeho ruka sa dotkla jej vlasov.
„Prikázal som jej to. Nebola tým nadšená, no nemala veľmi na výber, nikto nemá... to som sa už dávno naučil...“
„Ale Wendy z tvojho príbehu...“
„Nedôležitá, nepodstatná spomienka na minulosť, to je Wendy.“
No aj ona sa mohla stať minulosťou. To, že tak hovoril o nej ju znepokojovalo.
„Tak prečo ste mi posielali tie knihy?“
„Aby si nezabudla. Aby si pochopila, že nie je možné predo mnou uniknúť, ak sa raz rozhodnem, vezmem si to čo chcem, nahovorím ľuďom čokoľvek, hoci aj to, že som v podstate len veľmi milý sprievodca po Krajine-Nekrajine. A oni tomu uveria. “
„Čo teda chceš odo mňa? Prečo nechceš, aby som na teba zabudla?“
Jeho pery sa namiesto odpovede, opäť dotkli tých jej. Len krátko, takmer akoby na rozlúčku.
„Bozkávať ťa, cítiť, že si tu, to by mi malo stačiť, no nestačí... Začalo sa to... už nie je možné to zastaviť a ty si toho súčasťou...“
„Peter, to predsa...“
Nepočúval ju.
„Čoskoro bude tvoj svet v mojich rukách. Nielen náhodné obete, ale všetko chcem absolútne všetko, čo mi môže ponúknuť...“
„To nedokážeš, si predsa viazaný k ...“
„Bol som, ale to sa zmenilo, to už neplatí, získal som tvoje srdce, tvoje srdce je kľúčom k tomu všetkému... Ty si odtiaľto, patríš mne a tvoje srdce ti nedovolí vzdať sa ma... niet návratu, nie pre teba a už vôbec nie pre mňa...“
„Moje srdce?“ zopakovala zúfalo. Bilo v jej hrudi tak prudko, nedokázala ho utíšiť.
„Peter, prosím...“
„Ľúbim ťa, no nastal čas, práve preto, že ťa ľúbim, už nado mnou nemajú moc...“
Jemne ju od seba odsunul, jeho ruka sa dotkla jej hrude.
„Nikto neunikne, ani ty...“
Zavrela oči.
Teraz to už vedela, vedela, že ju zabije, nejakým spôsobom jej vezme jej srdce.
Hrozná zrada.
Sklamanie.
Vedomie, že nemôže dýchať, keď ju jeho ruka ešte raz zľahka pohladila a potom už necítila nič.
„Už žiadna bolesť, žiadna temnota ani svetlo...“ sľúbil jej a ona tomu verila, lebo bola prázdna, taká vzdialená od všetkého čo ju trápilo...
Ten tlak sa stratil, no ona, akoby sa opäť nadýchla, keď sa všetko pomaly vrátilo späť. So zdrvujúcou istotu to cítila, akoby jej hruď zaliala vlna.
„Otvor oči...“ žiadal ju, no ona odmietala. Ak je toto umieranie, nechce aby to posledné čo videla, bol on... nechce ani len počuť jeho hlas... ona by kvôli nemu dokázala... no on nemohol ani ...
Cítila, ako položil ruku na miesto,  kde by malo byť jej srdce.
„Nie je preč celé, zdá sa, že som ti ho zlomil a stačil len kúsok na to, aby som aj ja mohol žiť...“
Dotkla sa jej pocítila to tiež a prudko ju zo seba striasla.
Mal pravdu. Cítila ho, tú časť srdca, ktorú potrebovala.
Zachránila sa?
Možno nie.
Aspoň teraz to tak necítila.
„Prosím, pozri sa na mňa... Povedz, niečo, čokoľvek... “ naliehal ďalej.
Jej srdce.
Musel cítiť je bolesť, keď sa oňho práve teraz delili, musel chápať čomu bola vystavená.
Pomaly poslúchla.
„Nemám ti čo povedať, Peter...“ to bolo všetko, čo mu plánovala povedať.
V jej mysli už nič neostalo.
Priala si len vyrásť.

***
Dívala sa na to, ako dievča opustilo obchod, ako pokračovalo ďalej tou dlhou ulicou.
Bez neho.
Stála tam a jej tvár zdobil úsmev.
Konečne.
Konečne pochopil, čo znamená stratiť...
No on ju našiel, cítila jeho vplyv, jeho dotyk na svojom krku, keď sa chcela tešiť z jeho prehry, akoby to bola ona, kto opäť môže vyhrať.
„Mohol som tušiť, že si to nenecháš ujsť, že jej dovolíš sem prísť, len preto, aby...“
„Dostal si predsa to, čo si chcel máš srdce, a to zvykne bolieť, zmier sa s tým... Nie je také, ako bolo to tvoje...“
„Získam ju späť... Stále som to ja... nič sa nezmenilo... Nič podstatné...“
„Veľa šťastia... Teraz máš pred sebou celý svet, celý svet, v ktorom bude všetko, len nie ona... nemôžeš ju zastaviť, musí za tebou opäť prísť dobrovoľne, to je tvoj trest, bude stáť za to, sledovať, ako trpíš...“
Pobozkala ho na čelo, odtiahol sa, akoby ho snáď udrela, no pre ňu to bol jeden z tých najšťastnejších dní, možno ešte chvíľu sa nebude snažiť vymazať ho zo svojej mysle, aspoň tak dlho, kým bude môcť sledovať ako...
Pobozkala ho tak, ako mladšieho brata, ktorý urobil jednu z tých chýb, ktoré im staršie sestry nikdy nemôžu odpustiť.

Wappad

nové veci teraz pridávam hlavne na wappad :D a zas sa nemám dobre...

BB-8

„Čo by si chcel?“
Ben Solo pomaly ukončil meditáciu, keď si uvedomil, že ten droid model BB-8 sa vykrúca priamo pred ním.
Vskutku bolo ťažké pôsobiť hrozivo a nedostupne, keď sa k nemu tak zvedavo nakláňal.
„Poslal ťa tvoj pán, aby si ma sledoval...“
Jedno písknutie a vysunutie pravého ramena, v takmer až odmietavom geste.
Droidovu spoločnosť však bezpochyby mohol považovať za príjemnejšiu než to, keď si k nemu jeho otec prisadol na jednu z tých zásobovacích debien.
Stále mal relatívnu slobodu, správali sa k nemu ako k synovi generálky, akoby sa vôbec nič nebolo stalo, čo bolo pomerne príjemné vzhľadom na to, že nevedel ako dlho sa na tejto návšteve skutočne zdrží.
„Kde je Rey... od rána som ju nevidel...“
„Aj tebe prajem dobrý deň, otec...“ provokoval ho zámerne, keďže mu bolo jasné, aký rozhovor ich asi tak čaká.  A vskutku to vyzeralo tak, že má starosti. Nedovolil by mu, aby s ním tak hovoril, no Benovi Solovi to zjavne až tak veľmi nevadilo.
„Ben, ja to myslím, skutočne vážne...“
„Včera, keď si jej dovolil so mnou odísť ti, na tom až tak veľmi nezáležalo.“
„Veril som, že môj syn Ben, by jej neublížil.... že by vedel, čo by mal urobiť a ako sa správať k osobe, na ktorej mu očividne záleží... Som rád, že si sa s nami vrátil, ale musím vedieť, aké máš s Rey úmysly, skutočne je ako moja dcéra, vtom si mal pravdu... Oboch vás považujem za svoje deti...“
„Predpokladám, že ešte spí...“ vyhlásil pomerne pokojne a otca si premeriaval, akoby mal pred sebou nejaký zvláštny druh obzvlášť neposlušného troopera.
Ben takmer až zmierlivo zastavil ďalšie zvuky, ktoré by BB-8 mohol vydávať, tým, že položil ruku na jeho hlavu. A jeho tváre sa pritom dotkol jeden z tých vzdialených úsmevov, zložil ruku z droida a pozrel na otca.
„Bola unavená fyzicky aj emocionálne a aj keď tak niekedy pôsobím nie som len netvor v maske, to najlepšie pre ňu po vašej zrade, bolo dopriať jej oddych.“
Han sa dotkol jeho pleca, akoby snáď dúfam, že to gesto bude  považovať za jeden z tých márnych spôsobov, akoby sa mohli zmieriť.
„A čo sa týka mojich úmyslov s ňou... je to prosté otec, Rey chce patriť do našej rodiny, z nejakého dôvodu si myslí, že by dokázala byť v nej šťastná. Ak bude na tom trvať a ak bude chcieť Bena tak, ako chce on ju, tak jej to bude umožnené aj oficiálne...“
Otec bol naňho priam hrdý, keď použil tie slová, bolo to vpísané do jeho pohľadu, kedysi by túžil potom, aby naňho hľadel takýmto spôsobom, dnes mu to bolo absolútne ľahostajné, bol ovládaný Benovým pokojom a Kylovou ostražitosťou.
„Dal by som si s tebou kávu otec, ale musím dokončiť cvičenia, boly by lepšie, keby si ma pritom nerušil... BB-8 sa zrejme nezbaví no na teba už čaká matka, aby si jej robil spoločnosť...“ riskoval rozhovor s otcom, no teraz keď vezme do ruky meč, náhodu by to mohlo Kyla Rena k niečomu inšpirovať a bolo by lepšie, keby bol otec vtedy radšej s matkou, to by ho odradilo od akýchkoľvek akcií spojených s jeho priamo likvidáciou. A on sa ešte nechcel zbaviť toho pokoja, ktorý mu vniesol do života Ben Solo.

Ben Solo

„Dobre, otec, Ben Solo s tebou pôjde za predpokladu, že ho tvoja dcéra Rey o to osobne poprosí,“ nepredpokladal, že sa to skutočne sta ne, no do istej miery túžil potom pohrávať sa s touto možnosťou. Bonusom bol ten zľahka zmätený výraz na otcovej tvári.
„Rey? Čo máš spoločné s... Prečo ona?“
„Myslím, že to ti nemusím vysvetľovať.“
To dievča už preňho nebolo len obyčajnou zberačkou šrotu. O privilégium považovať ju za bezvýznamnú zrejme definitívne prišiel.
„Nemôžem....“ hlesol Solo znepokojene, Kylo Ren predpokladal, že sa k tomu postaví takýmto spôsobom. A bol pripravený zbaviť sa tej bolesti, ktorú mohla zmierniť len smrť jeho alebo tá otcova....
„Samozrejme, že by si niečo také od nej nemohol žiadať... netráp sa s tým otec, rozumiem ti...“ jeho ruka už siahala po meči, no ona to urobila, skutočne niečo také dokázala, postavila sa pred Hana Sola, akoby ho chcela chrániť, akoby dúfala, že práve to by ho mohlo zastaviť.
Natiahla ruku a dotkla sa tej jeho.
„Prosím, Ben, vráť sa s nami domov...“
„Vieš čo to pre teba znamená, Rey? Rozumieš tomu?“ Ben bol opäť súčasťou jeho hlasu, počul ho, cítil ako sa dostáva na povrch. Ako sú jeho túžby silnejšie, než...
Stále nemohol uveriť tomu, že to urobila, že ho vystavila horšiemu pokušeniu než ktokoľvek iný.
Bola tu. Nechcela utiecť len ho držala za ruku. Bola tu a on mohol cítiť... niečo silnejšie než svetlo aj temnota...
Jej tváre sa dotkla odhodlanosť, nespúšťal z nej zrak, nemohol sa na ňu prestať dívať a nemyslieť pritom na...
„Áno, viem, to Ben a nič to nemení na tom, že chcem, aby si šiel s nami...“
Neveril, že by jej mohlo až taká záležať na Hanovi Solovi, že by bola schopná obetovať sa len kvôli tomu, aby... že existuje taký druh lásky, tak neznámy v tom svete, ktorý si vybudoval on sám. A predsa ho stále držala za ruku, predsa ho stále odmietala pustiť.
Bola ochotná to zopakovať, skutočne ho o to požiadať, aj keď tušila, že sa nevzdá, že mu nebude môcť uniknúť, že ak prebudí Bena Sola bude musieť niesť všetky následky s tým spojené.
„Tak dobre, Rey, vrátim sa s tebou...“ dal jej nádej, no nevedel, či bude stačiť na to, aby sa navždy zbavil masky, zatiaľ bol ochotný len dať Benovi viac priestoru, aby získal to po čom túži, to bolo všetko čo jej mohol dať.
Jej obeť naňho skutočne urobila dojem, vedela čo s ňou urobí, že nebude môcť... Každý ďalší boj by ju len vzdialil od cieľa, ktorý chcela dosiahnuť.  A on si nemienil odoprieť to potešenie mať ju vo svojej moci.
To, že jeho otec bol šťastný bol len nežiadúci účinok, s ktorým sa nateraz musel vyrovnať. Naňho samého to nemalo žiadny vplyv, sú isté stopy, ktoré sa nedajú zmazať, vedel to aj Ben aj Kylo Ren, ani jeden z nich nebol ochotný zabudnúť. Ani keď prešli spolu tým mostom  a on ju nasledoval, nechal sa ňou viesť akoby ona bola jeho temnotou aj svetlom.

***
Nebol väzňom, ani len na okamih sa tak necítil, no podozrievavým pohľadom sa nevyhol, keď vystúpili z povstaleckej lode a ocitli sa blízko hlavných hangárov.
Čakalo ho stretnutie s matkou, no práve teraz na to nedokázal myslieť, jeho myseľ plne zamestnávala Rey, v podstate bola v jeho objatí natoľko spokojná, až sa rozhodol pobozkať ju, aby si nemyslela, že to čo povedal sú len prázdne slová, ktoré môže kedykoľvek vziať späť.
BB-8 sa k nim pomerne rýchlo dogúľal, no od neho si udržiaval dostatočný odstup, zjavne ho omnoho viac zaujímala Rey, čo mu Ben Solo vskutku nemohol vyčítať. Dokonca ani Kylo Ren by nemal proti jej spoločnosti žiadne námietky.

Jeho ďalší DDos útok

Sledovala som ho zo svojho kresla. Všetky tie stopy vedúce k tomu, čo si ich chcel povedať. Kedysi som tak milovala to vzrušenie s tým spojené...
„Robte, niečo, sakra, Stevensová! Hýbte sa už!“
Pád tej stránky a rozhorčenie môjho šéfa nad tým, že k niečomu takému vôbec mohlo dôjsť.
Kričal, no ja som jeho hlas, takmer ani nevnímala. Nemal zamestnať agorafobičku, ktorá sa nedokáže odpútať od dobre známych stien, videla so to v jeho pohľade v každom jeho geste a len som automaticky hlesla:
„Áno, pane, to bude v poriadku, bude to dobré...“
„Tak to vám radím, to vám radím... Stevensová...“ opäť zopakoval moje priezvisko, akoby opovrhoval všetkým, čo znamenalo.
Jeho rozhadzovanie rukami a moje bezmocné výhovorky. Nebolo to prvý raz, čo som im čelila.
No mňa si práve teraz zaujímal len ty. Naša minulosť... To všetko, čo bolo súčasťou tvojho podpisu. To koľkokrát som sa rozhodovala medzi tým, či ťa kontaktovať alebo nechať minulosť minulosťou.
Chcela som sa k tebe opäť priblížiť, s tou túžbou som bojovala,  chcela som sa ti ozvať, keď som zistila, že si opäť aktívny, no dokázala som len sedieť za svojim notebookom.
Len myslieť na to, aké to bolo, keď som zložila hlavu na tvoje plece, keď sme spolu pili z jedného hrnčeka. Keď si ma objímal a ja som len ticho oddychovala v tvojom náručí.
Keď si ma pobozkal a ja som verila, že spolu môžeme zmeniť svet, že ak sa pre to rozhodneme, budeme to môcť urobiť.
Teraz som však túžila len plakať.
Len nechať moju čiernu maskaru, roztekať sa po mojej tvári, keď som plakala, lebo nedokážem, lebo nemôžem opustiť ten svoj bezpečný svet, v ktorom už nie si ty.
„Neber si to tak, vieš, že George, je vždy nervózny, keď niečo nejde podľa plánu...“ počula som Lucy, moju najlepšiu kamarátku, ktorá však nevie všetko, nevie, že aj ja som patrila do jeho tímu, že aj ja som ho milovala.
Prikývla som. Prijala jej ruku na pleci a myslela na to, aké to bolo, keď som cítila tú tvoju, bojovala s tým nie aj s tým áno, s tým všetkým, čo ma mohlo tak ľahko a kedykoľvek zastaviť.
A tí ostatní, tie súcitné pohľady ma zabíjali. Vedela som čo si myslia, no mne na tom nezáležalo.
Dôležitý si bol len ty, a to čo sa stalo, to čo som nemohla urobiť, bez tvojej prítomnosti. To, čo si stratil kvôli mne. To ako som dokázala všetko zničiť, kvôli svojmu strachu, si stratil so mnou trpezlivosť. A ja som sa vzdala, vzdala som sa a nedokázal si to zniesť.
Tvoja sivá zmizla a teraz si bol už len black hat, teraz si nás už chcel len zastrašovať, toto tvoje postrčenie, to bol len začiatok, vedela som čo príde, čoho budeš ešte schopný, keď rozohráš opäť jednu z tvojich hier, no ja si pamätám na časy, keď ti záležalo na iných veciach, keď to čo ťa definuje teraz bolo nekonečne v
Videli ma plakať a mysleli si, že som sa zbláznila, že mi to tu všetko už zas padá na hlavu.
Pritisla som si ruky bližšie k tvári, aby som prekonala ten pocit, že sa mi všetko pred očami opäť rúca, že opäť nenachádzam žiadnu pevnú oporu vo svojom živote.
Priala som si za tebou prísť, tak ako predtým a len ťa pozdraviť, len cítiť, že žijem.
Možno ma už ani nepoznáš, možno už o mne ani len neuvažuješ, ako o tej priateľke, ktorú si kedysi poznal, ktorá kedysi nebola schopná ničoho iného, len zlomiť sa pred vyhrážkami, ktoré roztrhli to spojenie, ktoré bolo medzi vami. Možno by bolo zbytočné ťa opäť kontaktovať, aj tak si myslíš, že som... možno na to nikdy nenájdem silu, tak ako nikdy nedokážem vyjsť z týchto dverí, tak ako každý deň s nimi bojujem, aby ma pustili ďalej do toho sveta, ktorí sa predo mnou navždy uzavrel, keď som stratila jedno z tých spojení, keď som prestala veriť...
Siahla som po vreckovku do svojej nenápadnej čiernej kabelky, pevne som ju zovrela v dlani.
Poutierala som si slzy, zanechala som na nej tie tmavé stopy, mojej úzkosti.
A chcela som sa ti opäť ozvať, aby si pochopil, aby si vedel, že som tu, že ešte stále sa k tebe môžem dostať.
A poslala som ti svoju odpoveď, jednu z tých odpovedí, ktoré si vôbec nečakal, no ja som tiež stále hackerka, nie tá ktorú si poznal, no budem opäť prítomná v tvojom svete, aspoň v tom svete, v ktorom sa ťa môžem opäť dotknúť, teba to už možno netrápi, ty už na to možno nemyslíš, no u mňa to ostalo neuzavreté, ja ťa potrebujem, potrebujem ťa opäť počuť.
Pracovala som, na vyriešení toho problému, na tom, aby môj šéf nemal viac dôvod na mňa vrieskať, organizovala som, dala do poriadku, ten chaos, ktorý si spôsobil a poslala ti správu, v príhodnom okamihu, jednu z tých, ktorú som mala poslať už dávno.
Tvoja odpoveď bola mojím krstom, bola mojou odmenou, keď som si ju neskôr čítala, absolútne paralizovanú.
Čistá správa. Bez textu. Len čistá správa.
Mohla som ťa ďalej pozorovať, to si mi dovolil, pozorovať ťa a čakať na ten okamih, kedy to opäť budem môcť urobiť.
Kedy sa o teba opriem tak ako kedysi a ty možno povieš. „Vitaj doma, Annie...“ 
Tak ako si to zvykol hovorievať vždy, keď som dokázala prekonať samú seba, keď si bol tu a ja som ťa mohla vidieť, mohla som s tebou hovoriť a cítiť, že si so mnou.

Kráľovná 7. kapitola Ich prípravy, ich riziko

v jeho náručí spoznala to šťastie, on ju naučil, že existuje niečo silnejšie než temnota, ktorú poznala predtým, nebola viac sama, nebola zraniteľná.
Pozdávala sa jej aj tá predstava, že ešte aspoň istý čas bude jej premiérom. Okrem nej a záležitostí štátu sa nebude mať čas venovať ničomu inému.

***
„Teší ma, že vás spoznávam, Vaša Výsosť...“
Elinor sa jej hlboko uklonila a počkala na dovolenie, aby si mohla prisadnúť ku kráľovninmu stolu.
Viktória jej to umožnila. Pozvala ju do Windsoru spolu s lordom M, už len z toho dôvodu, že jej snúbenec vyzeral výborne vo Windsorskej uniforne a chcela si konečne nájsť príležitosť na to, aby spoznala jeho neter. Uznávala že tu boli isté spoločné črty, ktoré ich priam predurčovali k tomu, aby boli za rodinu skutočne považovaní a všetky tie pôvodné dohady sa ani len zďaleka nezakladali na pravde, mala možnosť sa o tom sama presvedčiť, keď tých dvoch videla veľa seba, keď pozorovala to, ako sa  k sebe správali.
Prípravy na svadbu takisto prebiehali podľa jej želania, všetko, čo sa toho týkalo mala kráľovná plne pod kontrolou a zaujímala sa  o každý jeden detail. A vskutku by aj teraz uvažovala o tom, čo by bolo ešte nutné vykonať, keby si nevšimla jazvu na Elinorinej ruke a neter jej drahého lorda M s uvedomila, že si ju obzerá, nechcela, aby sa kvôli tomu cítila nepríjemné, no nebolo to typické zranenie, ale niečo čo vyzeralo ako pozostatok po násilnom čine.
„S tou jazvou sa spája jeden smutný príbeh Veličenstvo, možno raz budem schopná vám ho porozprávať:“
To bolo všetko, čo jej o tom povedala a Viktória ani len nenaliehala, aby pokračovala.
Po návrate lorda M, k jej stolu sa už veľmi nezhovárali, Elinor sa v prítomnosti strýka správala skôr zdržanlivo a lord M sa však k nej naďalej správal láskavo a nevyzeralo to, že ho znepokojuje jej súčasná mlčanlivosť.
***
„Už zajtra, lord M....“ pripomenula mu pre nich oboch ten najdôležitejší deň, keď si ho pozvala do prijímacej sály a zaujala svoje miesto na tróne.
„Áno, madam... zdá sa, že naše spoločne úsilie bude napokon odmenené...“ pošepol jej predtým než sa objavili ďalšie poverené osoby, na ich prítomnosť sa sústredila len okrajovo.
Lord M sa mal stať jej rytierom, bola to tradícia a ona si priala, aby práve on bol nositeľom tohto vysokého vyznamenania.
Nikdy nebola šťastnejšia než teraz, keď sa jej srdca dotýkal jeho úsmev.
Keď sa díval len na ňu a nemyslel na nič iné. Zdalo sa jej, akoby vždy bol jej rytierom, akoby to bola len formalita, ktorú je nutné splniť na to, aby všetci pochopili, čo pre ňu znamená jeho opora a láska.
„Neviem, či si zaslúžim takú poctu, Veličenstvo....“ povedal to tým spôsobom, ktorý milovala, jeho skromnosť sa jej dotýkala tak ako nikdy predtým.
„Vždy mi bude potešením stáť pri vás...“ to jej povedal ako kráľovnej, no neskôr, keď boli osamote, mali jeho vyznania aj inú omnoho dôvernejšiu príchuť.
Bol to jeden z tých vzácnych okamihov, keď jeho dotyk bol zdrojom sily, bol jej srdcom, ktoré nebolo možné zastaviť inak, než zničením všetkej nádeje. A jej srdce práve teraz hovorilo.
Už zajtra, už zajtra... Po dlhom čase skutočne túžilo, aby prišiel nový deň.
***
Elinor prechádzala tými pre ňu neznámymi chodbami,  čakala na strýka,  chcela s ním ešte hovoriť... predtým než... Priala si ubezpečiť sa o tom, že sa na ňu nehnevá, ešte pred svadbou chcela, aby pochopil jej dôvody, chcela sa s ním otvorene pozhovárať už predtým, no nevedela ako to urobiť, nenašla v sebe tú odvahu...
Vždy bola zbabelá a jeho pohľad jej tak veľmi pripomínal ten matkin, ona sama jej kládla na srdce, aby strýkovi nič nepovedala, aby radšej...
„Lady Elinor...“ zaznel napätý hlas kdesi za jej chrbtom, prudko sa otočila, ešte si nezvykla na svoj nový titul, ešte s ním bojovala, no bola zaňho vďačná.
„Lord Alfred?“ oslovila ho znepokojene, jeho meno si pamätala, bol to mladý muž, jeden z priateľov jej strýka, patril k tým dôveryhodným osobám, o ktorých jej strýko hovoril len v dobrom, no aj tak sa nemohla zbaviť strachu. Aj Sinclair bol predtým než... aj v jeho prítomnosti sa cítila dobre, skôr než... pohľad jej padol na jazvu...  Nechcela byť s lordom Alfredom osamote, nebola na tú možnosť pripravená. Aj napriek tomu, že sa tu povrávalo, že má záujem o inú spoločnosť než o tú ženskú.
„Ste v poriadku, akosi ste zbledli...“
„Áno, ja ďakujem lord Alfred, skutočne nič nepotrebujem...“ snažila sa ovládnuť svoj strach, nechcela svojho strýka zahanbiť.
„Hľadáte lorda Melbourna?“
Prikývla.
„Zdržal sa u kráľovnej, no čoskoro by sa mal vrátiť, ak chcete, môžem vás odprevadiť...“
„Elinor!“
Pocítila úľavu, keď videla prichádzať lorda Melbourna, takmer ju nedokázala ovládnuť.

***
Nebála sa, keď ju objal, bolo to, akoby to urobil jej vlastný otec predtým než prestala cítiť, predtým než sa všetko zrútilo.
„Prečo sestrička plače, veď je taká pekná...“ vypytoval sa Ahston, ktorý očividne musel uniknúť svojej novej pestúnke.
„Je len unavená, Ash... bol to pre ňu veľmi dôležitý večer v spoločnosti kráľovnej... A ty mladý muž, prečo ty vlastne ešte nespíš?“
„Chcel som na vás počkať... A dúfal som, že niekedy, že možno aj mňa predstavíš kráľovnej... a dám jej tie najkrajšie kvety...“
„Tomu rozhodne neuniknete, drahý pane...“ prisľúbil mu lord M, keď ju opatrne pustil z objatia, medzi nimi opäť panoval ten druh mieru, po ktorom túžila a dúfala v neho. Ich rozhovor vskutku veľmi úprimný, no pre ňu ťažší než čokoľvek bol zdrojom tej náhlej ľahkosti, ktorá jej vrátila srdce.
Lord Melbourne odprevadil Asha do jej izby a na ňu v jej spálni čakala jej komorná, aby jej pomohla s prezliekaním.
Cítila upokojujúci dotyk jej rúk, ktoré uvoľnili jej šaty, vyslobodila sa z ich zovretia, bola opäť voľná.
„Slečna vlastne lady..., nemala by som vám to hovoriť, ale ja priniesli pre vás list ...“
Cítila ako jej to ľadové zovretie, ktoré bolo potlačené strýkovým objatím, opäť zvieralo srdce.
„Od neho?“
„Áno, milady...“
Slúžka jej ho opatrne vložila do rúk, stála tam len v tenkej spodnej košielke, cítila na tele chlad, cítila váhu všetkých tých premárnených nádejí...

Láska moja, prosím odpusť mi, ja viem, že som sa dopustil veľkej chyby, keď som...
Pustila ho z rúk, akoby si popálila prsty priamo na ňom...
„Nell, spáľ ho... a ak prídu od neho aj ďalšie... urob s nimi to isté...“
„Áno, pani...“ Nell jej pomohla s oblečením dlhšej nočnej košele, vzala ten prekliaty list.
„A Nell, ani slovo lordovi Melbournovi...“
„Ako si želáte, lady Elinor...“

Na temnej strane sily 1. kapitola 3. časť (záver kapitoly)

Skywalker na ňu tak zvláštne hľadel, akoby sa ho dotklo toho, že hovorila o svojom majstrovi. Vedela, že spolu nevychádzajú veľmi dobre, na tom však nemohla  a ani nechcela nič meniť.
„Potrebujem isté informácie, ktoré mi môžeš poskytnúť len ty, alebo majster Káin, musím nájsť klonovača, ktorého činnosti ste ty a tvoj majster obhájili, no z morálnych dôvodov bolo miesto jeho pobytu vymazané z databáz. Viem, že tvoj majster by mi tú informáciu odovzdal len veľmi nerád a povedzme, že práve teraz aj tak nie je v dosahu, tak som dúfal, že ty to pre mňa budeš môcť urobiť... Môžeme za ním dokonca ísť aj spolu, stretneme sa niekde na pol ceste...“
„Áno, chápem teda, je to klonovač Erst, dám vám údaje, ktoré potrebujete, no nemôžem vás sprevádzať, generál Skywalker... Mrzí ma to, pane, no iným spôsobom vám pomôcť nedokážem...“ ukázala mu to miesto, vo svojej mysli ho videla veľmi jasne, poznala tú sústavu aj planétu, aj presné miesto, kde bude možné dostať sa na tú základňu, no bola to skutočne špeciálna záležitosť. Erst sa zaoberal ľudskou rekonštrukciou, v podstate zachraňoval životy, aj keď spôsobom, ktorý rada nepovažovala za celkom čistý. No nemala v úmysle tam so Skywalkerom ísť osobne, nemala  z toho dobrý pocit, kdesi za hranicou tej blokády, ktorú si vytvoril, bolo varovanie, že sa nesmie vzdialiť od svojich plánov, že dôležitý pre ňu teraz môže byť len Ezra.
„Ale ja by som si veľmi prial, aby si bola so mnou... počul som, že ten proces je veľmi bolestivý a žiada si veľa času, bol by som omnoho pokojnejší, keby si mi robila spoločnosť... to ja potrebujem tú pomoc, Theia, počas jednej misie na Mustafare, som bol vážne zranený a povedzme, že potrebujem viac než len bežnú starostlivosť...“
„Generál Skywalker, skutočne ma veľmi mrzí, že sa vám to stalo...“ predpokladala teda, že táto jeho podoba je len snová projekcia, no to musel byť skutočne veľmi silný, taký ako to o ňom hovorili, keď dokázal úspešne potlačiť to, kým práve teraz je a ukázať jej len... Táto technika bola okrem toho málo využívaná, kvôli narušeniu súkromia a nutnosti použitia pre obyčajných Jediov dosť veľkého tlaku sily. „No skutočne neviem, akoby som práve ja prispela k vášmu uzdraveniu, mám isté... nemôžem práve teraz... urobiť nič iné len to, čo som...“
„Potrebujem ťa, Theia, už si preč príliš dlho, potrebujem ti vysvetliť...“
Pustila sa jeho rúk, odstúpila od neho, keď pocítila na vlastnej koži jeho hnev.
Príjemná podoba bola preč a pred ňou stála temná postava v čiernom obleku, pripomínajúcom skôr neživú bytosť, než človeka.
Chcela ujsť, prebudiť sa, len Ezra bol jej život, len jemu mohla veriť.
Skywalker bol zdá sa, iný než čakala. A možno to ani nebol on, možno sa ju len snažili oklamať.
„Okamžite mi povieš, kde si, Theia... urobíš to!“ žiadal ju spôsobom, akým by to urobil Sith, tlačil na jej myseľ, aby to urobila.
„Nie!“
Vzoprela sa tomu tlaku, cítila Ezrov nepokoj, a takisto počula aj zvuky prichádzajúce z toho sveta, kde by mala byť v bezpečí pred.
Sithským lordom. Už nepochybovala o tom, koho to má pred sebou.
No nemohla uniknúť, postupne priťahoval jej myseľ, začínalo ju bolieť to, ako sa snažil ju prinútiť, aby mu poskytla...
„Nie ste Skywalker... Tak kto ste... Kto vlastne ste?“ snažila sa odpútať jeho pozornosť, kým... potrebovala ešte čas, aby sa mohla prebudiť, aby dokázala.
Už aj tak mu pomohla, čo ak kvôli nej ublížia tomu klonovačovi, je dôležitý, hlavne pre ňu, Gwainovi raz veľmi pomohol, keď takmer prišiel o istú dôležitú časť... bez jeho pomoci by nikdy nebol taký ako predtým, nechcela, aby ho dostala temná strana.
„Som Darth Vader, ty to meno poznáš, vieš kto som...“
To meno bolo ako oživenie strachu, ako temnota, ktorej sa odmietala vzdať.
„Ste sitský lord, to som mala cítiť už od začiatku... vy ste...“
Prebudila sa.
Šestka jej k tomu dopomohla, lebo bezpochyby o to javila záujem.
Našla sa pod ležadlom, no našťastie tam dlážka nebola veľmi tvrdá a ona bola zvyknutá padať. Hlava ju bolela, akoby bol skutočne v nej, niekto veľmi silný, niekto ovládaný temnou stránkou sily.
Uľavilo sa jej, že mu nepovedala, kde sa nachádza, no bude musieť varovať, bude musieť ...
Darth Vader, to je bezpochyby nepriateľ, na ktorého by si mala dávať pozor.
„Poď Šestka, hneď odchádzame...“ rýchlo vstala vzala svoj batoh a bežala späť k lodi.
Ako dlho bol vlastne v jej mysli? Čo všetko videl, skôr než...
Naozaj mu nič neprezradila o svojej polohe, alebo práve naopak on...
Svet sa s ňou triasol, no neprestala utekať, trochu sa upokojila, keď sa dotkla jedného zo svojich svetelných mečov, to je jej pomohlo zbaviť sa paniky, spojenej s jeho dotykom.

***

„Šestka, kontroluj riadenie, ja zdá sa, že poriadne nevidím...“ nevedela prečo tak veľmi začala plakať, keď sa dostali do bezpečnej vzdialenosti, prečo keď nastavila autopilota bola zrazu taká slabá a bezmocná.
Súhlasné zapípanie so strany Šestky ju prinútilo dotknúť sa Ezru, skontrolovať či sa niečo nedeje so silou, okolo neho, no nič nepostrehla, nič hrozné, len zrazu na ňu opäť všetko padalo.
Chcela svojho majstra, chcela by jej poradil, aby ju podporil, aby jej povedal, ktorou cestou má ísť, aby nestratila ten správny smer.
Cítila sa presne ako na začiatku, keď stála pred radou, keď  nevedeli čo s ňou a upokojila sa, až vtedy, keď majster Káin zariadil, aby šla k nemu.
Aj teraz by potrebovala cítiť blízkosť jeho pohľadu, no z nejakého pre ňu neznámeho dôvodu, bola kdesi za barikádou myšlienka, že on už nie je Jedi, že ho do toho nemôže zatiahnuť bez toho, aby úplne nestratila aj jeho.
Sústredila sa, aspoň sa o to snažila počúvať len upokojujúce plynutie sily.
Oslobodiť sa od pocitov, ktoré našla v ňom a vydesili ju viac než jej vlastné obavy.
No možno neklamal v jednej veci, možno Skywalker naozaj... ale to by znamenalo, že... Musela trochu pootvoriť bariéru, aby zistila, čo bude nutné urobiť.  Nemohla sa rozhodnúť bez istých bezpochyby dôležitých detailov.
Ten Sitský lord je veľmi silný, bezpochyby ju zabije, ak sa proti nemu postaví sama... no čo ak rád, čo ak jej nikto nebude môcť pomôcť, lebo rád je už možno navždy preč.

***

Súčasnosť

Spomínala si veľmi presne na to, ako vtedy zvažovala všetky svoje možnosti.
Myslela na to, keď ju obklopovala tma, keď bola pripútaná k posteli a cítila ako ju obklopuje iný druh sily, tak veľmi vzdialený od svetla, ktorému predtým dôverne rozumela a utiekala  sa k nemu.
No Ezra bol stále tu, pohol sa, keď sa sústredila, mohla cítiť tlkot jeho srdca, prvé záchvevy toho, že raz bude samostatnou bytosťou. Prvý raz ho mohla skutočne milovať ako jeho matka a predstavovať si, aké to bude, keď ho vezme do náručia a spoločne možno zistia čo znamená ten nový druh dráždivej sily, ktorý je tak blízko nej a nemôže sa jej zbaviť.
Dali jej výživu,  nevedela prečo, no prinavrátilo jej to stratené sily a pomohlo jej synovi, aby sa cítil lepšie, vedela, že v poslednom čase jedla dosť málo a vôbec nie také veci, ktoré by mala, aby on prospieval, vedela, že fungovala v núdzovom režime a on si to odnášal, no všetko ostatné bolo temnou dierou, až do okamihu súboja so sithským lordom. A bol to práve tlak jeho sily, ktorý ju opäť znepokojil. Poznala ho predtým než sa zmenil, akoby jej bol blízky a zároveň bol zdrojom bolesti, ktorú si nepriala už nikdy cítiť.
„Povedali mi, že si sa o seba veľmi nestarala, že si bola takmer na hrane... svojich možnosti...“
„Prečo vás to zaujíma, to predsa nie je vaša starosť...“ vedela, že má pravdu, no nemienila dovoliť, aby opäť ovládol jej myseľ, aby v nej prebudil výčitky, s ktorými si už aj tak nedokázala poriadne poradiť. „Ja sa o svojho syna postarám, nikdy ho nedám temnej strane sily... Nech urobíte čokoľvek nedovolím, aby bol jej hračkou... “
Pocítila dotyk jeho ruky na svojej tvári. Odtiahla sa, tak prudko až sa jej takmer zatočila hlava a len do takej miery, ako jej to dovoľovali jej putá.
„Zaujíma ma to, z jediného prostého dôvodu, Theia... Je to náš syn Theia...“
Pokrútila hlavou, no dosť opatrne, aby sa jej hlava opäť nezakrútila.
„Nie, nikdy by som... vy nie ste...“
„Povedal som ti predsa, čo sa stalo Anakinovi Skywalkerovi, odlož už tú bariéru, nie je potrebná... Neschovávaj sa viac za ňu... už si mi predsa dokázala, že máš odvahu... tak sa teraz nesnaž vziať svoje slová späť...“
„Nebudem vás počúvať, chcete ma oklamať, povedali ste, že je mŕtvy... Vy sám ste mi to povedali... “ prudko zalomcovala svojimi putami, akoby sa ich pokúšala zbaviť.
Dotkol sa jej ramien a nemilosrdne ju zatlačil späť. „Ublížiš si, sebe aj nášmu synovi, na to nezabúdaj... To ti nedovolím...“
Dívala sa naňho, na tú chladnú bytosť, ktorá nemohla predsa byť, jej bývalým majstrom aj keď... nebola s ním spokojná a zrejme ani on ju nedokázal učiť, no nebol Sith, nebol ... nepriateľom rádu a všetkého čomu verila. Nazrela späť na začiatok bariéry, opäť videla Padmé padnúť, videla ho bojovať s Kenobim a potom... opäť videla svoj útek, aj keď práve tie spomienky chcela potlačiť, a to miesto kde sa zrejme nachádzali, zrejme chcela vskutku zachrániť klonovača a...
„Si Anakin, ty si naozaj Anakin... ale prečo, Obi-Wan... on predsa...“
„Vyzerám teraz takto, poznačila ma láva na Mustafare, spadol som počas súboja s Kenobim, on vyhral a vzal mi všetko... Jeho meno už nikdy viac nevyslovíš... no tým to neskončilo, zabijem ho pri prvej možnej príležitosti... nikde na svete sa predo mnou neschová... Nebude to už dlho trvať, tvoj klonovač mi vráti späť všetko, čo som stratil... A spoločne toho získame ešte omnoho viac, do istej miery ti vrátim Anakina, no nezabúdaj, že Vader je silnejší, že on vždy bude mať prevahu... Bude to tajomstvo medzi nami, Skywalkerova povesť nech ostane nepoznačená... kým Vader bude tým, kto spoznal temnú stranu sily a získal všetku moc, ktorú mu môže poskytnúť.“
Pochopila, že nemá žiadnu nádej, dostala sa na temnú stranu sily spolu so svojím majstrom, rád je zničený... No bála sa teraz hlavne toho... „Čo urobíte s nami? Teraz, keď Padmé... ona predsa... jej deti predsa...“
„Padmé je mŕtva...  zomrela pri pôrode tak ako v mojich snoch... Ty sa tým však vôbec nezaoberaj, musíš oddychovať a starať sa len o to, aby bol náš syn v poriadku, to jediné by ťa malo zaujímať... O to ostatné sa postarám ja sám... Ak sa budeš správať rozumne, nebudú nutné žiadne ďalšie bezpečnostné opatrenia ani putá...“
„Nemôžem vám veriť, to čo ste urobili, všetky tie strašné veci...“
„Nemáš na výber, Theia... Budeš sa musieť zmieriť s tým, že tvoje miesto je po mojom boku...“
„To by ste mi povedali aj keby Padmé bola...“ nebude jej náhradou, nestojí o to byť za ňu považovaná. „Ľúbili ste ju, keď som vás videla spolu tak som to pochopila... mňa ste len využili, keď...“
Zabránil jej hovoriť, jej ústa sa pohybovali no nevychádzal z nich žiadny hlas.
„Zakazujem ti o nej hovoriť. Nie som na to pripravený a zrejme ani ty nie. Dám ti dostatok času, aby si prehodnotila tón s akým sa so mnou zhováraš. Nie, som už Skywalker, ty veľmi dobre vieš, čoho som schopný. Dobre si zváž, čo je pre teba najlepšie...“
To jej povedal, skôr než opustil jej izbu, jej väzenie, ktoré nemohla zniesť.